Napriek tomu, že táto téma nie celkom súvisí s oblasťami, ktorými sa zaoberám, má priamy súvis s psychickým a fyzickým zdravím.  Moja dcéra Michaela, ma upozornila na úžasného autora Gábora Matého ( a vytrvalo mi dopĺňa knižnicu jeho dielami, za čo som jej vďačná 😊). Jeho  knihy zbožňujem a myslím, že som prečítala asi všetky, nedalo mi, a zdieľam prepísaným istých úryvkov…

Gábor Maté:  Mýtus normálnosti, 2023, s.90

„Vazby kontra opravdovosť“ (česky)

…„Tá osoba, ktorou som bola pred tým, než som dostala rakovinu“ povedala autorka bestsellerov „Strašne som sa bála kohokoľvek sklamať. Vždy som každému vyhovela. V snahe uspokojiť ostatných som úplne zradila samú seba.“ Dnes je už presvedčená, že chronický stres spôsobovaný nutkavým potlačovaním jej vlastných potrieb bol jednou z príčin metastatického lymfómu. Pokiaľ neustále predstieram, že súhlasím s názormi, ktoré sú v skutočnosti v rozpore s mojim vnútorným presvedčením, bez toho, že by som si to uvedomovala, jedná sa o emočnú represiu. Môžu nastať situácie, kedy sa človek z úplne legitímnych dôvodov rozhodne zámerne neprejavovať, čo cíti. Avšak ak tak koná veľmi často alebo z donútenia, bude to mať s veľkou pravdepodobnosťou toxické následky. Veľa chronických ochorení, od rakoviny po autoimúnne ochorenia, od urputných kožných chorôb, cez najrôznejšie ochorenia vrátane migrény, fibromyalgie, endometriózy, myalgickej encefalomyelitídy atď. má základ v potlačených emóciách. Potláčanie emócii nemá nič spoločné s vôľou alebo vedomým rozhodovaním. S takýmito rysmi sa nikto ani nerodí. Ich korene spočívajú vo vzorcoch chovania určených pre  zvládanie náročných situácii, ktoré sa pôvodne vytvárajú pre ochranu niečoho životne dôležitého. Vezmite si napríklad nekrológ, ktorý  spomínal na ženu, ktorá navzdory tomu, že sa jej v tele šírila metastatická rakovina neopustila žiadnu zo svojich povinností, naopak, pribrala si ďalšie zamerané na pomoc druhým. Kde sa berie táto nutkavá potreba pomáhať ostatným na vlastný úkor, keď sa nik z nás s takou potrebou  nerodí? A keďže sa s tým nik nerodí, teda môže to človek aj zmeniť? Tadiaľ by viedla cesta k vyliečeniu. V prednáškach Gábora Matého sa objavuje téma  stretu medzi dvoma základnými potrebami : väzbou a skutočnosťou byť autentický v emóciach. V rannom detstve  je závislosť na dospelých nevyhnutná a dlhodobá. Potreba väzby sa ale nevytráca s tým, ako dieťa vyrastie z plienok.  Zostáva naďalej významným zdrojom motivácie po celý náš život. Neuspokojivé väzby môžu napáchať veľké škody. Prežívanie a uspokojenie  väzieb v rannom období detstva má neskôr podstatný vplyv  na mechanizmus zvládania emócii. Väzby v našom rannom detstve tvoria šablónu na základe ktorej sa formujú všetky naše významné vzťahy. Prenášajú sa do interakcii s partnermi, zamestnávateľmi, kolegami, atď. Zdroj nášho trápenia vzniká, ak z nejakého dôvodu dochádza k stretu týchto dvoch potrieb väzby a autentickosti v emóciách. Hlavne deťom sa často dáva najavo, že nejaké ich časti sú prijateľné, zatiaľ čo iné nie – čo vedie k rozštiepeniu vlastného ja. Napríklad v rozčúlení prednesený výrok „dobré deti nekričia“ v sebe nesie zámernú a veľmi efetkívnu hrozbu: „ krikľúňov nemá nikto rád.“ Aby dieťa prežilo, môže si potom zvyknúť „byť dobré“ (rozumej: potlačovať svoj hnev a dusiť ho v sebe) a aktívne vynakladať úsilie k tomu, aby bolo pre rodičov prijateľné. Alebo môže mať dieťa predstavu: „ zaslúžim si lásku rodičov, iba keď budem robiť všetko dobre.“ To môže neskôr  viesť človeka k odrezaniu od zraniteľnej časti seba samej, ktorá potrebuje vedieť, že má priestor a možnosť zlyhať, alebo byť len tuctovo priemernou, a aj tak dostávať lásku, ktorú potrebuje. Výsledkom by mohol byť puntičkársky život v snahe byť dokonalým. Obe tieto potreby sú dôležité, ale mala by byť správne nastavená ich hierarchia. V prvej fáze života budú hrať jednoznačne  prím väzby. Kedykoľvek sa tieto dve potreby ( väzby a autentickosť v emóciách) v detstve dostanú do konfliktu, je výsledok vopred predurčený. Ak je možnosť voľby postavená tak, že buď budem skrývať svoje pocity, dokonca i pred sebou, a dostávať základnú starostlivosť, ktorú potrebujem“, alebo „budem tým, kto naozaj som, a starostlivosť nedostanem“, vyhrá zakaždým prvá alternatíva. Naozajstné emócie sú kúsok po kúsku odsúvané pre fyzické alebo emočné prežite, na úkor toho, že sa vzdáme preciťovaniu vlastných pocitov a častí seba. Fakt, že si takéto ochranné mechanizmy sami vedome nevolíme vedie k tomu, že sú neskôr veľmi hlboko zakorenené. Ako sa tieto vzorce naprogramovávajú a vrývajú do nášho nervového systému, prepletie sa postupne to, čím sa snažíme byť, aby sme naplnili očakávania druhých, s tým, že kým si myslíme, že sme, a ako hľadáme lásku. Je neuveriteľné, keď si uvedomíme, že mnoho z rysov osobnosti, ktoré považujeme za súčasť nášho ja, a možno sme na to aj hrdí, sú v podstate jazvami v miestach, kde sme kedysi dávno nútene prerušili kontakt s časťou seba samých.