Predstavte si chvíľu ticha, akési posvätné prázdno medzi dvoma údermi srdca večnosti. Tam – v priestore medzi životmi – sa duša zastaví. Už niet kam utekať, niet sa na koho vyhovárať. Prichádza čas pravdy. Nie takej, ktorú by vám niekto predložil zvonku. Je to pravda, ktorú cítite v kostiach svojho bytia.
Tam hore nečaká žiadny prísny sudca s knihou hriechov. Najväčší súd prebieha vnútri – duša si sama kladie otázky a nachádza na ne neúprosne presné odpovede. To, čo sme počas života na Zemi mohli obaliť výhovorkami, zakryť racionalizáciou alebo umlčať strachom, sa v tomto priestore ukazuje v plnom svetle. Každý čin, každé slovo, každý pohľad – všetko sa zrazu prehráva ako film, ale nie obyčajný. Je to film, v ktorom necítime len svoje vlastné emócie, ale aj tie, ktoré sme vyvolali v iných.
Ak sme niekomu spôsobili bolesť, prežijeme ju – akoby sa odohrávala priamo v nás. Ak sme niekoho pozdvihli láskavosťou či pochopením, duša žiari tým istým svetlom. V tomto okamihu retrospektívneho ponoru sa odhaľuje náš skutočný charakter. Závoj padá a my vidíme, kým sme naozaj boli – nie navonok, ale vnútorne.
Pre dušu je to často silná skúsenosť – niekedy bolestná, inokedy nesmierne oslobodzujúca. Pre niektorých sa stáva súkromným peklom, no nie preto, že by bola trestaná, ale preto, že vidí… a cíti. A práve v tejto búrke precítenia dozrieva semienko múdrosti.
V tomto priestore sebapoznania sa duša rozhoduje, kam sa posunie ďalej. Aké skúsenosti ešte potrebuje, čo chce v ďalšom živote uzdraviť, dorásť alebo dožiť. Výber rodičov, krajiny, prostredia – to všetko zrazu nie je náhoda, ale súčasť väčšieho plánu. Duša si volí cestu, na ktorej môže naplniť to, čo sa v jej poslednej inkarnácii nedokončilo.
A tak, keď opäť zostúpi do nového tela a otvorí oči ako novorodenec, nesie si vo svojej pamäti všetko, čo spoznala medzi dvoma životmi. Aj keď vedomá myseľ mlčí, duša nezabudla. A možno práve preto sa niektoré veci zdajú známe, niektoré bolesti nevysvetliteľné a niektoré túžby tak naliehavé.
