Ak existuje súkromné peklo v živote medzi životmi, tak je to chvíľa, kedy duša „tam hore“ predstupuje pred súd. Výčitky svedomia, pocit viny a zodpovednosti za chyby v poslednej inkarnácii vníma duša v takej miere, že jej úzkosť zvykne byť obrovská – duša súdi sama seba. Pokiaľ človek žije na zemi, môže si svoje zlé skutky zdôvodniť, alebo zamaskovať, vždy má po ruke veľké množstvo výhovoriek a argumentov. V inkarnačnom medziobdobí (obdobie medzi životmi) sa každé utrpenie, ktoré človek spôsobil druhým preciťuje, akoby  to spôsobil sám sebe. Najbolestivejšie je uvedomenie, že na nápravu všetkého je už neskoro, pretože čas sa nedá vrátiť späť. Dvere k poslednému životu sa navždy zatvorili, a v poslednom zúčtovaní, kedy sa objaví presne kto sme, a čím sme boli, musíme niesť následky svojich činov a výhovoriek.  Posudzuje sa len náš charakter a morálka. Hypnotizovaný často vidí v búrke citov sám seba, ako obeť svojich zlých činov. Duši, aby sa mohla lepšie posúdiť, sa premieta v jednom okamžiku panoramatický retrospektívny film, ktorý obsahuje  každú podrobnosť minulej inkarnácie. Je to, akoby človek  vstúpil do filmu o vlastnom živote. Každý okamžik každého roku sa tu prehráva, sa všetkými zmyslovými detailami. Vybavuje sa absolútne všetko. Tento pohľad späť poučí dušu o poslednom živote viac, ako by si človek sám mohol uvedomiť, aj keby mu pamäť fungovala na 100%.  Otvára sa tu svet, ktorého si v pozemskom živote nebol vedomý. Duša pri „prehrávaní filmu z posledného života“ hltá aj tu najmenšiu podrobnosť tejto individuálnej videopásky, čo má za následok nekompromisnú sebaanalýzu. Sebapoznanie, ktoré vyplynulo z pohľadu do minulosti, umožňuje duši konať zásadné rozhodnutia, ktoré určia spôsob ďalšieho vtelenia do nasledujúceho života. Voľba rodičov je veľmi dôležitá, pretože určuje rámec a smer budúceho života.