Často venujeme najviac pozornosti tomu, čo nám chýba. Čo sa nepodarilo, čo by malo byť iné, čo nám nedáva človek, od ktorého to čakáme. A popri tom si prestávame všímať všetko, čo už v živote máme.
Ľudí, ktorí pri nás stoja. Pokojné chvíle. Veci, ktoré sme zvládli, hoci sme si kedysi mysleli, že ich nezvládneme. Niekedy ich berieme ako samozrejmosť, pretože naša myseľ je stále upriamená na to, s čím sme nespokojní.
Verím, že energia nasleduje vedomie. To, čomu každý deň venujeme svoju pozornosť, rastie aj v našom vnútornom svete. Ak stále očakávame sklamanie, začneme ho vidieť všade. Ak si dovolíme všimnúť aj lásku, blízkosť a možnosti, ktoré máme pred sebou, môže sa postupne meniť naše prežívanie aj rozhodnutia, ktoré robíme. A práve nimi tvoríme svoje ďalšie dni.
To neznamená zatvárať oči pred tým, čo nás bolí, ani sa nútiť do vďačnosti, keď prechádzame ťažkým obdobím. Znamená to neodovzdať všetku svoju pozornosť iba bolesti. Môžeme cítiť, že nám niečo chýba, a zároveň vidieť, čo dobré v našom živote zostáva.
Niekedy nám v tom bránia staré skúsenosti. Po strate či odmietnutí sa človek môže naučiť čakať, že o blízkosť znovu príde. Aj keď je dnes milovaný, nedokáže to naplno prijať. Pri hypnotickom regrese môžeme skúmať, odkiaľ tento pocit prichádza – či zo zážitkov v tomto živote, alebo z obrazov, ktoré človek vníma ako spomienky svojej duše.
Možno si dnes môžeme položiť jednoduchú otázku: Čomu venujem najviac svojej energie? Tomu, čo mi chýba, alebo aj tomu, čo už mám a za čo môžem byť vďačná?
Svoju minulosť nezmeníme. No môžeme sa postupne učiť pozerať na dnešok širšie – a z tohto miesta vykročiť do ďalšieho dňa.
Mgr. Magdaléna Rusnáková | hypnotický regres | Nitra
www.dharmah.sk
