Na hypnotický regres prišla žena, ktorá už dlhé roky nežila v pokoji. Jej manžel bol alkoholik a ich vzťah sa pomaly, ale isto rozpadal. Rozhovory sa menili na hádky, ticho sa stalo každodenným spoločníkom. Pracovala na smeny a vo voľnom čase si našla brigádu, len aby nemusela byť doma. Medzi ľuďmi sa cítila slobodnejšia, akoby aspoň na chvíľu mohla dýchať. Sama však dobre vedela, že je to len útek — od bolesti, od seba, od rozhodnutia, ktoré v sebe dlho odkladala.

Jej zámer pre regres bol jasný: nájsť v sebe silu urobiť zmenu, postaviť sa na vlastné nohy, cítiť sebalásku, sebahodnotu a naučiť sa chrániť svoje osobné hranice.

Keď sa ponorila do hypnózy, prvý obraz, ktorý sa jej zjavne vynoril z podvedomia, bol zvláštny a silný. Videla pochmúrnu chodbu – kamenné steny, chlad, a ona sama v nej kráčala s lampášom v ruke. Bola starou ženou, ktorá dávala rozhrešenie odsúdeným. V tichu väznice niesla svetlo a zmierenie.

Skôr, než som stihla položiť ďalšiu otázku, obraz sa zmenil. Ocitla sa na lúke, odetá v dedinskom kroji, a sledovala deti, ako sa hrajú v tráve. Vedela, že ani jedno z nich nie je jej. A v tom okamihu začala ticho plakať – lebo pár metrov od seba zbadala muža, ktorý stál pri strome a pozeral na ňu. V jeho pohľade bolo toľko lásky, úcty a obdivu, až sa jej srdce rozochvelo. Cítila, že ju vidí… že ju vníma tak, ako si to možno nikdy v živote nezažila.

Nechala som ju v tom obraze chvíľu zostala. Požiadala som ju, aby sa týmto pocitom naplnila – aby si ho dovolila prijať do každej bunky tela. Aby si zapamätala, že je hodná lásky, že si zaslúži úctu. Požiadala som ju, aby si tento pocit uložila do srdca ako zdroj sily. A kedykoľvek keď sa rukou dotkne srdca, si na tento pocit spomenie.

O pár chvíľ neskôr sa obraz zmenil. Teraz kráčala po zablatenej dedinskej ceste, rozjazdenej od konských kopýt. Bola hladná, unavená, smutná. Jej šaty boli dotrhané, tvár bledá. Neďaleko počula krik a smiech z krčmy. Muži sa hádali, niekto spadol, dvere sa rozleteli a opitý muž sa zrútil po schodoch na zem.

Posunula som ju v čase dozadu – chceli sme pochopiť, čo ju priviedlo na túto cestu. Vtedy sa objavil ďalší obraz. Malá chudobná chalúpka. V nej muž, ktorého okamžite spoznala – energia jej súčasného manžela. Sedela schúlená v kúte, zatiaľ čo on rátal posledné groše ukryté v hlinenom krčiažku. Kričal na ňu, zlostný a agresívny. Potom vzal všetky peniaze a odišiel ich prepiť do krčmy.

Vtedy sa rozhodla. Musí odísť.
Už nemohla ďalej žiť v strachu a ponížení.

A keď sa obraz znovu vrátil na tú zablatnenú cestu, pochopili sme: muž, ktorého vyhodili z krčmy, bol ten istý – jej manžel z chalúpky. Tentoraz sa však ani neobzrela. Kráčala ďalej – odhodlane, v tichosti, slobodne.

Čas sa znovu posunul. Videla sa, ako žije v kláštore. Kľačí pri komode, modlí sa. Mníšky ju prichýlili a poskytli jej pokojné zázemie. Po prvýkrát v živote cítila mier, slobodu a pokoj v duši. Svoj zvyšný čas venovala Bohu a pomoci blížnym.

Až neskôr sme pochopili, že prvý obraz z väzenskej chodby bol vlastne záverečnou scénou tohto dávneho života – bola to ona, ktorá na sklonku života dávala rozhrešenie iným, pretože sama prešla cestou bolesti, odpustenia a oslobodenia.

V závere regresu sme sa spojili s jej dušou a duchovným sprievodcom. Pýtali sme sa, aké posolstvo si má odniesť do svojho súčasného života. Odpoveď prišla jasne:

„Vtedy som čakala príliš dlho. Odišla som, až keď bolo neskoro. Teraz ešte mám čas. Teraz ešte môžem byť šťastná.“

Jej duša pochopila, že obraz ženy na lúke a muža pri strome nebol len spomienkou. Bol to dar od duše – pripomienka, že existuje láska, ktorú si zaslúži. A že má v sebe silu odísť z neúcty, z bolesti, z miesta, kde už niet života.

Na konci sedenia klientka sedela v tichu, so slzami v očiach, ale s pokojom v srdci.
Povedala len:

„Už viem, že môžem odísť. A viem, že si to môžem dovoliť.“

Záver

Tento regres priniesol klientke hlboké pochopenie cyklu, ktorý sa v jej životoch opakoval – život s mužom, ktorý ju ponižoval, a jej dlhé čakanie na zmenu, ktorá nikdy neprišla. V hypnóze našla zdroj sily, pocit lásky a sebaúcty, ktorý jej môže slúžiť ako vnútorný kompas.

Hypnotický regres má silu umožniť človeku nazrieť do svojich dávnych skúseností, pochopiť ich súvis s prítomnosťou a uvoľniť staré vzorce správania.
Vďaka tomu sa v živote človeka môže spustiť ozajstná zmena – nie z rozumu, ale z hĺbky duše.