Klientka prišla na hypnotický regres s túžbou pochopiť, prečo má v sebe pretrvávajúci pocit, že stále musí slúžiť druhým – či už v práci, vo vzťahoch alebo v rodine. Spolu s tým ju trápila nízka sebaláska, neisté sebavedomie a ťažkosti s nastavením vlastných hraníc.
Hneď po úvodnom uvoľnení sa jej zjavil prvý obraz – ježko. Objavil sa ako silové zviera, ktoré jej prišlo niečo ukázať a symbolicky odovzdať. Ježko ako sprievodca predstavuje jemnosť a citlivosť v kombinácii s potrebou ochrany. Učí, ako si chrániť svoje hranice, ako dôverovať vlastnej vnútornej múdrosti a spomaliť, keď je toho priveľa. Zároveň je symbolom nezávislosti a schopnosti uzavrieť sa pred vonkajším chaosom, keď je to potrebné – bez agresie, ale pevne. Jeho prítomnosť naznačila, že kľúč k uzdraveniu môže spočívať práve v učení sa zdravým hraniciam a ochrane vlastného priestoru.
Po tomto obraze sa jej začala v mysli odvíjať spomienka na minulosť. Videla seba ako mladé dievča v dedinskom prostredí. Pracovala na dvore, keď pocítila, že ju niekto sleduje. Prítomnosť bola nepríjemná, agresívna – no viac vnímať nedokázala. Cez tento moment sme sa ponorili hlbšie do minulosti.
Zjavila sa pred nami scéna dedinskej slávnosti, kde jej srdce bilo od vzrušenia – bol tam muž, ktorý sa jej páčil. V nasledujúcich obrazoch videla, že sa s týmto mužom zosobášila, mali spolu dcéru. No čoskoro sa z lásky stal strach. Manžel sa zmenil na agresora – bil ju aj dcéru, všetko bolo na jej pleciach, zatiaľ čo on pil a vyčítal jej úplne všetko. V jeho tvári spoznala tvár svojho bývalého manžela z tohto života. Bála sa ho, ale chránila dcéru. Déjà vu, ktoré sa neudialo náhodou.
Ďalší obraz ju priviedol k bolestivému zážitku: rodila mŕtve dieťa. Manžel pri tom nebol – ako zvyčajne, sedel v krčme. Keď sa to dozvedel, neprejavil žiadny súcit – namiesto toho ju obvinil, že to bola jej chyba. A ona tomu uverila. Vyčítala si, že nosila ťažké vedrá vody a drevo – vraj si mala dávať väčší pozor. Keď som sa jej spýtala, prečo to neurobil on, odpovedala: „Veď on nemohol, nebol doma… bol v krčme.“
Celý život žila v podriadení. Pracovala, poslúchala a bála sa muža, ktorý ju mal chrániť. Umierala sama, opustená, bez lásky a prijatia. Po smrti sme sa s jej dušou preniesli do spirituálneho priestoru – domova duší. Privolali sme aj dušu jej vtedajšieho manžela. Oľutoval, čo jej urobil, no obaja duševne pochopili, že to bol ich spoločný plán – skúsenosť, ktorou si mali prejsť.
Keď som sa jej spýtala, aké ponaučenie si má z tohto života odniesť, nevedela odpovedať. Neustále cítila obrovskú, nevysvetliteľnú vinu. Hľadali sme jej pôvod a znovu sa vrátili späť do ďalšieho momentu: stála na kopci pri lese, pod ňou bola kopa naukladaného dreva – a pod ňou jej manžel. Drevo sa náhle uvoľnilo a zasypalo ho. Zostala šokovaná a pár sekúnd sa nehýbala, kým sa rozbehla na pomoc. No v jej vnútri sa navždy zaryla myšlienka: „NEPOMOHLA SOM MU.“
Duša prebrala plnú vinu za jeho smrť – hoci to bola nehoda. A túto vinu si niesla aj do svojho súčasného života. Možno práve preto mu (opäť tomu istému mužovi) tak dlho slúžila aj dnes.
Pred koncom regresu sme pracovali na rozpúšťaní tohto starého pocitu viny. Liečili sme hlbokú potrebu dokazovať svoju hodnotu tým, že bude druhým slúžiť. Vkladali sme do jej podvedomia nové posilňujúce sugescie: že má hodnotu, aj keď „iba“ je. Že má právo na lásku, že si môže nastaviť hranice, a že jej potreby sú rovnako dôležité ako potreby druhých.
Odchádzala s pokojnejším srdcom a nádejou, že sa konečne môže oslobodiť z bludného kruhu viny a služby. A začať žiť svoj život s väčšou úctou k sebe.
