Prišla ku mne klientka s jednoduchým, ale veľmi silným zámerom – chcela pochopiť svoje depresie. Počas úvodného rozhovoru sa postupne začal rozvíjať jej príbeh. Jej manžel už pätnásť rokov bojuje s leukémiou. Pätnásť rokov neistoty, strachu, nádeje aj sklamaní. Klientka mi rozprávala, že nedokáže prestať bojovať. Neustále hľadá nové možnosti liečby, číta, pátra, skúša rôzne postupy a stále premýšľa nad tým, čo by ešte mohlo pomôcť. Nevie si predstaviť život bez neho. Zároveň však cíti, že ju tento boj úplne vyčerpal. Jej myseľ sa takmer neustále vracia k jednej jedinej téme – k diagnóze jej manžela. Ráno s ňou vstáva a večer s ňou zaspáva.

Počas rozhovoru sme sa dotkli aj jej detstva. Zistila som, že mala bližší vzťah s otcom. S mamou síce nevychádzala zle, ale často mala pocit, že mama viac uprednostňovala jej brata. V jej očiach bol brat vždy šikovnejší, múdrejší, lepší. Aj preto sa prirodzene viac zblížila s otcom.

S týmto zámerom sme vstúpili do hypnotického regresu. Len čo sa klientka ponorila hlbšie do svojho vnútra, objavil sa prvý silný telesný pocit – tlak na hrudi v oblasti srdca. Viedla som ju, aby cez tento pocit našla spomienku, ktorá ho vyvoláva. Najprv sa objavil obraz, ktorý ju prekvapil. Videla sa ako mladá žena v inom čase. Bola vydatá za muža, ktorý bol od nej výrazne starší – skôr vo veku jej rodičov. Tento manžel bol voči nej agresívny, býval na ňu nervózny a stávalo sa, že ju bil.

Keď sme sa v regresii posunuli o niečo skôr, obraz sa začal rozvíjať. Do tohto manželstva ju prinútila rodina. Ona sama sa vydať nechcela, ale cítila silnú povinnosť voči rodičom. Po svadbe odišla s manželom ďaleko od domova a rodičov už nikdy viac nevidela. Žili na veľkom statku s množstvom pomocníkov. Ich vzťah bol napätý a chladný. Ona si ho nikdy nepripustila k srdcu a nedokázala ho prijať. Celý život tak prežívala v odporovaní tomu, čo jej osud priniesol. Jediným svetlým bodom jej života boli kone, ku ktorým cítila pokoj a blízkosť. Keď som sa jej neskôr opýtala, či v tom živote bol niekto, kto bol pre ňu naozaj dôležitý, objavil sa jej obraz jej vtedajšej starkej. V energii tejto ženy zrazu spoznala energiu svojej starkej zo súčasného života. Na konci regresu sama povedala, že práve toto bolo pre ňu jednou z najsilnejších spomienok celého procesu.

Keď sme sa posunuli na koniec jej života, ukázalo sa, že zomrela sama. Bez detí, bez rodiny, bez partnera. Jej manžel zomrel už dávnejšie, keďže bol od nej výrazne starší. Zvyšok života prežila osamelo, so smútkom v srdci, ktorý nikdy celkom nepustila a s hnevom na celý svet.

Tesne pred momentom smrti sa objavil ďalší silný telesný pocit. Začali jej tŕpnuť ruky. Spontánne ju regres vrátil späť k spomienke, ktorá tento pocit vyvolala. Vynoril sa obraz z jej mladosti, ešte z obdobia pred svadbou. V tom čase mala milého – mladého muža, ktorý pracoval ako pomocník na statku. Bol približne v jej veku a mali sa veľmi radi. V spomienke cítila, ako ju za ruku doslova ťahá, snaží sa ju presvedčiť, aby spolu utiekli. Ťahal ju tak silno, až jej ruka úplne strpla. Ona však vedela, že to nedokáže. Cítila zodpovednosť voči rodičom a rodine. Nechcela ich sklamať. Napokon teda odišla so svojím budúcim manželom a so svojím milým sa už nikdy nestretla.

Keď sa na energiu tohto muža pozrela hlbšie, zrazu ju prekvapilo zvláštne poznanie. Spoznala v nej energiu svojho súčasného brata.

Keď sa jej duša v regresii oddelila od tela a vstúpila do spirituálneho priestoru, požiadala som ju, aby privolala energiu svojho vtedajšieho milého. Ich stretnutie bolo veľmi silné a plné pochopenia. Následne sme privolali aj energiu jej vtedajšieho otca – ktorý je zároveň jej otcom aj v tomto živote.

V tom momente sa jej vrátila ďalšia spomienka. Videla seba a svojho milého ako deti, ktoré sa spolu hrajú na lúke pri statku. Naháňajú sa, smejú sa a je medzi nimi prirodzená blízkosť. Spolu vyrastali od detstva. Spolu s týmto obrazom prišla aj ďalšia spomienka – že jej otec tohto chlapca nemal rád. Keď boli deti, odťahoval ju od neho a nechcel, aby sa spolu hrávali.

Niekedy sa počas regresu stáva, že aj mne ako terapeutke na okamih „naskočí film“ – obraz alebo pochopenie toho, čo klient prežíva. V tej chvíli sa mi ukázalo, že ten mladý muž bol v skutočnosti nevlastným bratom klientky. Bol synom jej otca, ktorý sa narodil z nevery. Tento jeho  syn a ona   sa o tom však nikdy nedozvedeli. Otec to nepriznal a pravda zostala skrytá.

Samozrejme, ako terapeutka som klientke nemohla podsúvať obraz, ktorý som uvidela ja. To by bolo ovplyvňovanie procesu. Preto som sa jej iba jemne opýtala, či sa otec správal rovnako aj k iným deťom, keď sa s nimi hrávala. Klientka udivene odpovedala, že nie. Nie- správal sa tak iba k nemu. Iba jemu bránil, aby sa s ňou hrával alebo rozprával.

A v tej chvíli sa sama seba začala pýtať prečo. Odpoveď prišla okamžite. Zrazu vyslovila: „On bol môj nevlastný brat.“

Jej duša okamžite pochopila, že otec to nemohol priznať. Jeho žena (klientkina matka) o tom nevedela, v hre boli rodinné vzťahy, majetky aj postavenie. Preto pravda zostala skrytá. Ani ona, ani jej milý sa to v tom živote nikdy nedozvedeli.

K pochopeniu prišlo až tam hore, v spirituálnom priestore. Stretnutie bolo veľmi pekné a miestami až úsmevné. Hnev sa rozpustil a zostalo len prijatie. Obaja pochopili, prečo sa ich cesty vtedy museli rozísť.

Keď sme sa na celý tento život pozreli z vyššej perspektívy, začala sa objavovať veľmi silná paralela medzi minulosťou a súčasnosťou. V minulom živote nedokázala prijať svoj osud. Celý život prežila v odporovaní tomu, čo jej bolo dané. Smútok a hnev niesla až do konca života.

V tomto živote sa objavila podobná téma. Aj teraz bojuje proti niečomu, čo nedokáže úplne ovplyvniť. Veľká časť jej života sa postupne začala točiť okolo choroby jej manžela. Jej myseľ sa k tejto téme vracia znova a znova.

Počas regresu však začalo prichádzať nové pochopenie. Postupne si začala uvedomovať, že neustále sústredenie na strach, diagnózu a možné komplikácie ju nielen vyčerpáva, ale zároveň akoby posilňuje práve to, čoho sa najviac obáva.

Začala vnímať jednoduchý, no hlboký princíp – že energia nasleduje myšlienku. To, čomu venujeme najviac pozornosti, vo svojom živote zároveň posilňujeme. Dlhé roky sa jej myseľ vracala najmä k obavám, k chorobe, k možným zlým scenárom. A práve týmto smerom prúdila aj väčšina jej energie.

Počas regresu sa však začal objavovať nový pohľad. Uvedomila si, že existuje aj iný spôsob, ako k situácii pristúpiť. Že myšlienky plné pokoja, nádeje a svetla majú úplne inú kvalitu. Nesú v sebe jemnejšiu, vyššiu frekvenciu – takú, ktorá telo aj dušu prirodzene upokojuje a podporuje uzdravovanie.

Boli to myšlienky presne opačné než tie, ktorým doteraz venovala najviac pozornosti.

Prijatie neznamená súhlas ani vzdanie sa. Znamená prestať bojovať proti realite a začať v nej hľadať priestor pre život. Ak by dokázala situáciu prijať, mohla by začať znovu vnímať aj ostatné veci, ktoré jej život prináša. Mohla by sa viac sústrediť na prítomnosť, na malé radosti, na chvíle, ktoré ešte stále existujú.

Klientka odchádzala pokojnejšia, s novým pohľadom na svoj život a s pocitom, že niektoré veci nemusí niesť sama. Regres jej pomohol pochopiť hlbšie súvislosti a priniesol jej viac pokoja do situácie, ktorú dlhé roky prežívala v neustálom napätí.

Domov odchádzala spokojná – s pocitom, že niektoré veci možno nemôžeme zmeniť, ale môžeme zmeniť spôsob, akým ich prežívame.