Prečo niekedy nestačí vedieť, že máme problém?

Často si pod slovom „vzorec“ predstavíme niečo negatívne – strach, závislosť, výbušnosť, potrebu kontroly, žiarlivosť alebo neustále opakovanie nefunkčných vzťahov. Ale čo ak sa naším obmedzujúcim vzorcom stane vlastnosť, ktorú celý život považujeme za svoju prednosť? Napríklad ochota pomáhať, starostlivosť o druhých, zodpovednosť, empatia, pracovitosť alebo potreba byť užitočný.

Aj niečo dobré sa totiž môže dostať do extrému. A práve vtedy sa z našej silnej stránky môže postupne stať niečo, čo nás vyčerpáva a vzďaľuje od nás samých.

Nedávno ma pri čítaní knihy Múdrosť duší od kolektívu autorov z Newton Institute zaujal príbeh ženy, ktorý vo mne otvoril práve túto tému. Nazvime ju Eva. Eva bola vzdelaná, finančne zabezpečená, pokojná a mimoriadne empatická žena. Väčšinu života bola zvyknutá starať sa o druhých, pomáhať, podržať, pochopiť, vydržať. Byť tou silnou a spoľahlivou. Na prvý pohľad krásne vlastnosti. Lenže postupne začala zisťovať, že v jej živote zostáva čoraz menej priestoru pre ňu samotnú.

Keď sa starostlivosť o druhých stane samozrejmosťou

Eva mala tendenciu uprednostňovať potreby druhých pred svojimi vlastnými. Pomáhať jej pripadalo prirodzené a starostlivosť o druhých bola pre ňu jednoduchšia než starostlivosť o seba. A čím dlhšie takto človek funguje, tým prirodzenejší mu tento spôsob života pripadá.

Práve tu vzniká zaujímavá otázka: Koľko z toho, čo dnes považujeme za svoju povahu, je skutočne naša slobodná voľba a koľko je iba dávno naučený a opakovaný vzorec?

Možno sme sa už ako deti naučili, že pochvalu a lásku získame vtedy, keď sme dobrí, poslušní a nenároční. Možno sme veľmi skoro museli byť zodpovední alebo sme sa naučili starať o súrodencov či dokonca o rodiča. Možno v našej rodine platilo, že najskôr sú tu všetci ostatní a až potom ja. A možno – ak prijímame aj duchovný pohľad na existenciu človeka – môžu byť niektoré tendencie ešte staršie a niesť sa skúsenosťami duše naprieč viacerými životmi.

Práve toto je jedna z oblastí, ktoré môže otvoriť hypnotický regres.

Prečo nestačí povedať si: „Odteraz budem iná“?

Na tomto príbehu ma oslovila ešte jedna veľmi dôležitá myšlienka: uvedomenie ešte nie je zmena. Môžeme presne vedieť, čo robíme. Môžeme chápať, že sa príliš obetujeme, nevieme povedať nie, stále zachraňujeme druhých alebo prekračujeme vlastné hranice. Dokonca si môžeme povedať: „Od dnešného dňa to už robiť nebudem.“ Potom však príde podobná situácia a my zareagujeme presne tak ako vždy.

Prečo? Pretože hlboko zakorenené vzorce nefungujú iba na úrovni vedomého rozhodovania. Sú uložené oveľa hlbšie – v našich emóciách, presvedčeniach, automatických reakciách a v tom, čo sme si počas života spojili s bezpečím, láskou, prijatím či vlastnou hodnotou. Ak sa určité správanie opakuje roky, jeho ďalším opakovaním sa ešte viac upevňuje. A práve preto býva zmena niekedy taká náročná.

Tu vidím veľký význam hypnotického regresu

Pri hypnotickom regrese sa nesnažíme človeku jednoducho povedať, ako by sa mal správať inak. Hľadáme, prečo sa jeho vnútorný svet kedysi naučil fungovať práve týmto spôsobom.

Za naším správaním môžu byť hlboko uložené presvedčenia: Musím sa postarať o všetkých. Nemôžem nikoho sklamať. Keď poviem nie, som zlý človek. Moje potreby nie sú také dôležité. Musím byť užitočná, aby som mala hodnotu. Najskôr ostatní, potom ja.

V regresnej práci sa môžeme dostať k situácii, emócii alebo skúsenosti, s ktorou je daný vzorec spojený. Niekedy nás cesta zavedie do detstva, inokedy k rodinným a vzťahovým súvislostiam a niekedy klient prežíva obrazy či príbehy, ktoré vníma ako skúsenosť z minulého života.

Nie je však podstatné iba to, kam nás podvedomie zavedie. Podstatné je pochopiť, prečo daný vzorec vznikol, čomu kedysi slúžil a prečo ho človek používa ešte dnes, hoci ho už možno nepotrebuje.

Možno nás kedysi chránilo práve to, čo nás dnes obmedzuje

Toto považujem pri svojej práci za veľmi dôležité. Mnohé naše vzorce nevznikli preto, aby nám škodili. Práve naopak. V určitom období mohli byť tým najlepším spôsobom, akým sme sa dokázali prispôsobiť, získať prijatie, zachovať vzťah, cítiť sa bezpečne alebo zvládnuť náročnú situáciu.

Dieťa, ktoré sa naučilo byť nenáročné a starať sa o ostatných, možno kedysi týmto spôsobom získavalo pocit, že niekam patrí. Žena, ktorá nedokáže odmietnuť pomoc druhému, možno niekde hlboko v sebe stále nesie presvedčenie, že jej hodnota spočíva v tom, koľko toho pre ostatných urobí.

Problém nastáva vtedy, keď si tento spôsob fungovania prenesieme do dospelého života a používame ho automaticky aj v situáciách, v ktorých nás už neochraňuje, ale vyčerpáva. A vtedy možno nepotrebujeme so sebou bojovať. Potrebujeme pochopiť, prečo to robíme.

Hranica medzi láskou k druhým a láskou k sebe

Príbeh Evy krásne ukazuje ešte jednu vec. Jej úlohou nebolo prestať byť empatickou, láskavou a pomáhajúcou ženou. Nemusela sa zmeniť na niekoho, komu sú ostatní ľahostajní. Potrebovala sa naučiť rovnováhe – pomáhať druhým, ale nestratiť pritom seba. Byť tu pre ľudí, ktorých miluje, ale vedieť povedať nie. Vnímať potreby druhých, ale rovnako vážne začať vnímať aj svoje vlastné.

Pre človeka, ktorý celý život dával druhých na prvé miesto, môže byť práve toto jedna z najťažších lekcií. Stanoviť hranicu môže spočiatku vyvolávať pocit viny, oddychovať môže pôsobiť ako lenivosť, povedať „teraz nemôžem“ môže znieť ako sebectvo a venovať čas sebe môže byť nezvyčajné až nepríjemné. Práve vtedy vidíme, akú silu môže mať staré presvedčenie.

Pochopenie je začiatok. Zmena je cesta.

Hypnotický regres nevnímam ako zázračné tlačidlo, po ktorého stlačení sa zo dňa na deň zmení celý náš život. Vnímam ho ako možnosť dostať sa od následku k príčine. Niekedy nám umožní uvidieť súvislosť, ktorú sme dovtedy nevideli, pochopiť, odkiaľ pochádza určitý strach, potreba, reakcia či presvedčenie. A keď pochopíme jeho pôvod, môžeme s ním začať vedome pracovať.

Pretože nestačí iba objaviť starý vzorec. Potrebujeme postupne vytvárať nový a svojimi rozhodnutiami ho znovu a znovu posilňovať.

Možno sa teda pri pohľade na svoj život nemusíme pýtať iba: „Čo robím zle?“ Oveľa dôležitejšia môže byť otázka: „Prečo to robím stále rovnako a kde som sa to vlastne naučil/a?“

A práve odpoveď na túto otázku môže byť začiatkom veľmi hlbokej zmeny. Nie preto, aby sme prestali byť tým, kým sme, ale aby sme si konečne mohli vybrať, čo z toho, čo si so sebou nesieme, nám ešte slúži – a čo už môžeme s pokojom nechať odísť.

Mgr. Magdaléna Rusnáková
Hypnoterapeutka a facilitátorka rodinných systemických konštelácií
0907 519 419
www.dharmah.sk