Na jedno z mojich konštelačných stretnutí prišla mladá žena s veľmi konkrétnym zámerom – chcela porozumieť, prečo sa jej dlhodobo nedarí vytvoriť si stabilný a naplnený partnerský vzťah. Sama cítila, že sa akoby točí v bludnom kruhu – opakovane si vyberala partnerov, ktorí jej neprinášali pocit bezpečia ani dôvery. Tento vzorec si už dlhšie uvedomovala a cítila, že ho sama nedokáže prelomiť.

Keď som sa jej opýtala, či bola niekedy vydatá alebo či má dieťa, priznala, že s bývalým partnerom má štvorročnú dcérku, no v manželskom zväzku nikdy nebola. Už len tento detail vo mne spustil vnútorný signál – niečo v jej osobnom príbehu kričalo po hlbšom preskúmaní. Rozhodla som sa preto zvoliť konšteláciu v multidimenzionálnom formáte – ide o špeciálnu formu práce, ktorá prekračuje klasické usporiadanie systému a preniká do jemnejších vrstiev podvedomia a duševného priestoru klienta.

Po rozostavení zástupcov do poľa som zreteľne vnímala jednu postavu ako reprezentáciu jej vnútorného dieťaťa – časti osobnosti, ktorá sa v detstve emocionálne oddelila v dôsledku traumy. Tento aspekt konštelácií je fascinujúci – dokážu intuitívne a veľmi presne „určiť“ vek, v ktorom došlo k narušeniu vývinu duše. V tomto prípade sa vnútorné dieťa prejavovalo ako štvorročné – rovnaký vek, aký mala jej dcérka. Bola to silná symbolika.

Zároveň som v jednej z ďalších postáv – mužského zástupcu – vnímala prítomnosť viny. Ako keby tento človek nesol viditeľnú ťarchu niečoho temného. Chcela som sa klientky opýtať, či jej niečo z toho dáva zmysel. Keď som sa na ňu otočila, všimla som si, že jej po lícach stekajú slzy. A v tom prehovorilo dieťa v konštelácii: „Chcem omaľovánku. Potrebujem ružovú fixku.“

Klientka sa rozplakala ešte silnejšie. So stiahnutým hlasom sa priznala, že keď mala štyri roky, jej mama mala priateľa, ktorý ju sexuálne zneužíval. Bála sa ho. A zakaždým, keď prišiel, utekala sa schovať pod kuchynský stôl, kde si potichu vyfarbovala omaľovánky – výlučne ružovou farbičkou.

Zrazu to všetko do seba zapadlo ako skladačka. Konštelácia neomylne odhalila hlboké zranenie, ktoré sa stalo koreňom jej dospelých ťažkostí v partnerských vzťahoch. Vnútorné dieťa, zablokované v čase traumy, volalo o pomoc. A jej duša, ktorá sa pred rokmi „oddelila“, potrebovala byť znovu prijatá, vypočutá a uzdravená.

Práca pokračovala. V konštelačnom poli sme vytvorili bezpečný priestor na konfrontáciu vnútorného dieťaťa s jeho tyranom – zástupcom páchateľa. Na úrovni duše nastalo niečo hlboké a transformačné: prijatie. Dôležité je zdôrazniť, že prijatie neznamená schválenie činu – ide o uznanie toho, čo sa stalo, a o oslobodenie sa od pút, ktoré daná trauma vytvorila.

V mnohých prípadoch, ako bol aj tento, zostane po prežití traumy určitá časť osobnosti akoby zamrznutá. Nedokáže dospieť, integrovať sa. Človek potom síce žije, ale akoby nebol celistvý. Nedokáže naplno cítiť, dôverovať, milovať – jeho duša je rozdelená, časť ostala v minulosti.

Po tejto hlbokej práci prišla zmena. Klientka nielenže pochopila koreň svojich problémov, ale niekoľko týždňov po konštelácii mi s úsmevom oznámila, že si našla partnera. Prvý raz mala pocit, že s niekým skutočne ladí.

Rodinné konštelácie nie sú len terapeutickou metódou. Sú jemnou, no silnou cestou k pravde – k tomu, čo bolo vytlačené, potlačené, nevidené. Pomáhajú nám uzdraviť hlboké zranenia, ktoré si nesieme, často nevedomky, celý život. A keď sa uzdraví vnútorné dieťa, môže sa konečne uzdraviť aj náš dospelý svet.