Nedávno ku mne prišla klientka s prosbou o pomoc. Trápilo ju zmenené správanie svojej šestnásťročnej dcéry. Dievča, ktoré bolo kedysi otvorené, veselé a komunikatívne, sa začalo uzatvárať do seba. Prestala sa zaujímať o svet okolo seba – o školu, kamarátov, aj vlastnú rodinu. Akoby sa jej duša postupne vzďaľovala od života. Matka intuitívne cítila, že nejde len o bežné dospievanie, ale o niečo hlbšie, čo nedokáže uchopiť.
Rozhodli sme sa teda vytvoriť rodinný systém pomocou konštelácií. Postavili sme zástupcov pre rodičov a dcéru. Zaujímavé bolo, že zástupkyňa dcéry necítila žiadny odpor ani konflikt voči rodičom. Dokázala im prejaviť úctu aj blízkosť – no zároveň bolo cítiť výrazné odpojenie. Emocionálne bola akoby mimo systému. Táto odpojenosť sa ešte viac prehlbovala, keď sme do systému zapojili predchádzajúce generácie.
V takýchto momentoch prichádza facilitátorovi – človeku vedúcemu konšteláciu – nacítenie. Nie je to vedomé rozmýšľanie, skôr intuitívne vedenie či obraz, ktorý sa objaví v poli. V tomto prípade som jasne cítila, že odpojenosť nepochádza priamo z dcéry, ale že ide o zdedený pocit, ktorý sa niesol naprieč generáciami. Položila som klientke otázku: Kto z vašich predkov mohol mať pocit, že nikam nepatrí?
A vtedy si spomenula na príbeh, o ktorom sa v rodine takmer vôbec nehovorilo.
Jej babka mala sestru, ktorá mala v mladosti priateľa. Ten však odišiel do zahraničia a ona sa medzičasom vydala za iného muža, s ktorým mala syna. Keď mal tento chlapec asi šesť rokov, uniesol ho jej bývalý partner, pretože veril, že je to jeho biologický syn. Dúfal, že týmto činom získa späť jeho matku. Rodina prežila nesmiernu traumu – dieťa zmizlo, matka ostala zlomená . Po rokoch sa síce príbeh rozuzlil – unesený syn, už dospelý muž, sa vrátil na Slovensko, ale celú tú dobu vyrastal v presvedčení, že jeho únosca je jeho otec. Skutočná rodina mu bola cudzia. A tento príbeh… sa stal tabu.
V rodinnej konštelácii sa ukázalo, že šestnásťročná dcéra mojej klientky nevedome identifikovala so synom tejto pratety. Cítila to, čo cítil on – odpojenosť, nepatričnosť, izoláciu. V teórii systemických konštelácií platí, že rodina ako celok sa snaží o úplnosť. Ak je niekto vytesnený, zabudnutý, odmietaný – či už vedome alebo z bolesti –, jeho miesto sa snaží „obsadiť“ niekto iný, často ten najcitlivejší, najempatickejší člen ďalšej generácie. Robí to nevedome, z lásky k systému.
Riešením takýchto situácií je priznať pravdu – uznať, čo sa stalo, a prijať vytesneného člena späť do vedomia rodiny. Ak je ešte nažive, ideálne je obnoviť kontakt, ak už nie, postačí symbolický čin – napríklad zapálenie sviečky, modlitba, alebo len tiché uznanie a miesto v srdci. Týmto aktom sa uvoľní väzba, ktorá viazala nevinného potomka k dávnej bolesti.
Rodinné konštelácie nám často ukazujú to, čo je ukryté pod povrchom. Nepracujú len s vedomím, ale aj s tým, čo si nesieme v bunkovej pamäti a v duši. V príbehu tejto mladého dievčaťa konštelácia pomohla odhaliť príčinu jej náhleho stiahnutia a priniesť nový priestor pre pochopenie, liečenie a návrat k sebe.
