Kazuistika z hypnotického regresu – príbeh o osamelosti, povinnostiach a znovuobjavenej láske

Sú ľudia, ktorí celý život rozdávajú svoju silu druhým. Starajú sa, zabezpečujú, chránia, pracujú a nesú na svojich pleciach zodpovednosť za všetkých, ktorých milujú. Navonok pôsobia neotrasiteľne. Sú to tí, na ktorých sa možno vždy spoľahnúť. Málokto sa však zamyslí nad tým, čo sa skrýva pod ich silou. Či aj oni niekedy nepotrebujú objatie, oporu alebo jednoduché uistenie, že nemusia všetko zvládnuť sami.

Takýto príbeh mi priniesla aj šesťdesiatročná klientka, ktorú budem nazývať Miriam. Žena, ktorá počas svojho života dokázala neuveriteľne veľa, no napriek všetkému, čo vybudovala a čo dala svojim blízkym, v sebe niesla hlboký pocit osamelosti.

Miriam pracovala v oblasti medicíny, bola matkou štyroch detí a ženou, ktorá mala za sebou dve manželstvá. Jej život bol naplnený prácou, povinnosťami a neustálou starostlivosťou o rodinu. Dokázala zabezpečiť svojim deťom materiálne zázemie, vzdelanie, záujmové krúžky a všetko, čo potrebovali. Vlastným úsilím nechala postaviť veľký rodinný dom. Deti nikdy nemuseli pocítiť materiálny nedostatok. Cena za toto všetko však bola vysoká. V jej živote akoby nezostával priestor na oddych, nehu, partnerskú blízkosť ani na vlastné potreby.

Sama priznala, že kedysi bývala veľmi prísna, kritická a náročná nielen na seba, ale aj na ľudí vo svojom okolí. Mala pocit, že všetko musí zabezpečiť, skontrolovať a zvládnuť sama. Akoby si ani nedokázala predstaviť, že by zodpovednosť mohla na chvíľu odovzdať niekomu inému.

Potom však prišla udalosť, ktorá jej život dramaticky zmenila. Počas operácie súvisiacej s ochorením prsníka nastali vážne zdravotné komplikácie a Miriam upadla do kómy. Nasledovalo náročné obdobie zotavovania. Približne päť rokov jej trvalo, kým sa opäť naučila chodiť, rozprávať a šoférovať. Aj dnes je na jej reči počuť následky toho, čím prešla.

No spolu s postupným návratom telesných schopností začala vnímať aj inú, vnútornú zmenu. Akoby sa v nej prebudila citlivosť, ktorú predtým nepoznala alebo si ju nedovoľovala prejaviť. Zrazu začala intenzívnejšie túžiť po blízkosti, láske a partnerskom vzťahu. Uvedomovala si, že hoci celý život žila obklopená ľuďmi, v skutočnosti sa často cítila veľmi sama.

Do hypnotického regresu prišla s túžbou pochopiť vlastný život. Chcela vedieť, prečo sa jej opakovane rozpadali partnerské vzťahy, odkiaľ pramení jej osamelosť a aký význam môže nájsť v udalosti, ktorá ju takmer pripravila o život.

Dievčatko, ktoré potrebovalo mamu

Počas regresu sa ako prvý objavil obraz z detstva. Miriam sa videla ako približne desaťročné dievčatko, ktoré sedí samo vo svojej izbe. Cítila veľký smútok a osamelosť. Plakala. Túžila po mame, po jej prítomnosti, objatí a nežnosti.

Jej matka nebola ženou, ktorá by zanedbávala praktickú starostlivosť o rodinu. Navarila, oprala, vyžehlila, postarala sa o domácnosť a zabezpečila všetko potrebné. No emocionálna blízkosť akoby v ich vzťahu chýbala. Miriam si nepamätala nežné objatia ani chvíle, keď by sa mohla jednoducho pritúliť a cítiť, že je milovaná bez toho, aby musela čokoľvek urobiť.

V tejto časti regresu sme sa venovali práci s vnútorným dieťaťom. Miriam sa symbolicky stretla so svojím mladším ja, s dievčatkom, ktoré tak veľmi potrebovalo cítiť bezpečie a lásku. Dostala priestor precítiť a uvoľniť emócie, ktoré si so spomienkou spájala. Bol to pre ňu mimoriadne silný moment.

Neskôr sa objavila ďalšia spomienka. Ako desaťročná sa musela starať o svoju mladšiu sestru. V mnohom jej nahrádzala druhú mamu. Chránila ju, dohliadala na ňu a preberala zodpovednosť, ktorá bola na tak malé dieťa veľmi veľká.

A práve tu sa začala črtať dôležitá súvislosť. Miriam sa už ako dieťa učila, že jej úlohou je postarať sa o druhých. Že musí byť rozumná, silná, spoľahlivá a zodpovedná. Namiesto toho, aby sama prijímala starostlivosť, veľmi skoro sa stala tou, ktorá ju poskytovala.

Tento vzorec ju sprevádzal aj v dospelosti. Dokázala sa postarať o každého, len nie o seba.

Život, v ktorom sa opakoval ten istý príbeh

Keď sme sa v regresii presunuli k skúmaniu obrazov minulého života, Miriam sa ocitla v jednoduchej kuchyni. Nedokázala presne určiť historické obdobie, no vnímala, že ide o dávnejšiu dobu. Mala na sebe skromné oblečenie a pripravovala jedlo. Rodina nežila v hojnosti, občas zápasila s nedostatkom, no napriek tomu cítila spokojnosť.

Vedľa nej bol manžel, ktorého vnímala ako milujúceho a láskavého muža. Mali spolu dve deti, dvojičky. Ich spoločný život bol spočiatku naplnený vzájomnou podporou a rodinnou blízkosťou.

Keď som sa jej pýtala, či v tejto mužskej postave spoznáva niekoho zo súčasného života, identifikovala ho ako svojho bývalého manžela, ku ktorému aj dnes prechováva náklonnosť a s ktorým udržiava dobrý vzťah.

Obrazy sa postupne menili. Deti vyrastali, pribúdali starosti a niekdajšia harmónia sa začala vytrácať. Miriam vnímala, že svojmu mužovi čoraz viac vyčítala, bola nespokojná a náročná. Napokon prišiel okamih, keď manžel odišiel.

Jeho odchod ju hlboko zasiahol. Cítila smútok, sklamanie a opustenosť. No aj v tejto bolesti sa objavilo jej dobre známe vnútorné presvedčenie: zvládnem to, postarám sa, musím byť silná.

A tak sa starala. O deti, o domácnosť, o všetko, čo bolo potrebné. Roky plynuli a deti postupne dospievali.

Keď už mala zostať sama, manžel sa vrátil. Nebol to však návrat silného muža, o ktorého by sa mohla oprieť. Vrátil sa chorý, pokorný a odkázaný na jej pomoc.

Miriam ho prijala. Napriek minulému sklamaniu bola šťastná, že je opäť pri nej. A tak sa znovu stala tou, ktorá sa stará. Opatrovala ho až do jeho smrti.

Potom zostala opäť sama.

Jej dospelé deti už mali vlastné rodiny a Miriam sa stala starou mamou. Svoju pozornosť a starostlivosť opäť venovala druhým, tentoraz vnúčatám. Ani v tejto etape života sa obraz jej neustálej zodpovednosti nemenil.

Napokon sa objavila scéna jej smrti. Vnímala, že zomiera na infarkt. Jej blízki existovali, mala rodinu, deti aj vnúčatá, no v okamihu odchodu bola sama.

Stretnutie v priestore medzi životmi

Po symbolickom prechode cez smrť sme pokračovali do priestoru, ktorý sa v duchovne orientovaných regresných prístupoch označuje ako priestor medzi životmi.

V tomto vnútornom prežívaní sme pracovali s obrazom energie jej niekdajšieho manžela, ktorého Miriam spájala so svojím súčasným bývalým partnerom. Nasledovalo silné emocionálne stretnutie. Objavovali sa pocity ľútosti, smútku, odpustenia, pochopenia a prijatia.

Miriam si postupne začínala uvedomovať, že v partnerskom vzťahu nebola iba tou, ktorá všetko niesla na svojich pleciach. Bola aj ženou, ktorá svojimi vysokými nárokmi, kritikou a potrebou mať všetko pod kontrolou mohla nevedomky vytvárať medzi sebou a partnerom odstup.

Pri hľadaní poučenia z prežitého obrazu sa stále vracala k povinnostiam. K potrebe zabezpečiť rodinu, postarať sa o deti a všetko zvládnuť. Bolo pre ňu ťažké pripustiť, že život nemusí byť postavený iba na zodpovednosti a výkone.

Postupne sa však začala vynárať iná odpoveď.

Láska.

Nie iba láska prejavovaná prácou, zabezpečením a obetovaním sa. Ale aj láska vyjadrená blízkosťou, nežnosťou, dôverou, spoločným časom a schopnosťou prijať starostlivosť od druhého človeka.

V tej chvíli sa začali prepájať obrazy z regresu s jej súčasným životom.

Aj dnes mala Miriam za sebou dve manželstvá, štyri deti a roky neúnavnej práce. Aj dnes bola tou, ktorá zabezpečovala, rozhodovala a niesla zodpovednosť. A aj dnes sa napriek všetkému cítila osamelá.

Akoby sa v jej vnútornom svete opakoval ten istý príbeh, len v iných okolnostiach.

Odpustenie rodičom a zmierenie s dcérou

V ďalšej časti regresu sme sa venovali vzťahu s rodičmi. Miriam sa vo svojom vnútornom prežívaní stretla s obrazom mamy, ktorej lásku a objatie ako dieťa tak veľmi potrebovala.

Dostala priestor vyjadriť jej to, čo v sebe dlhé roky nosila. Svoju osamelosť, túžbu po nehe aj bolesť z emocionálnej vzdialenosti. Zároveň dokázala pripustiť, že jej matka možno sama nepoznala iný spôsob prejavovania lásky. Že praktická starostlivosť bola tým, čo vedela dať, hoci jej dcéra potrebovala aj niečo iné.

Prišlo symbolické objatie, prijatie a poďakovanie za život. Podobný priestor dostalo aj zmierenie s otcom.

Následne sme pracovali s obrazom jej najstaršej dcéry, s ktorou Miriam v súčasnosti prežíva určité nedorozumenia. Aj tu sa objavili silné emócie. Symbolické stretnutie a objatie jej umožnili pozrieť sa na ich vzťah s väčšou citlivosťou a pochopením.

Nešlo o zmenu minulosti ani o vyriešenie všetkých skutočných vzťahových konfliktov počas jedného sedenia. Išlo o vnútornú skúsenosť, v ktorej Miriam mohla začať meniť svoj postoj k ľuďom, ktorých miluje.

Keď si silná žena dovolí nebyť silná

Jedno z najhlbších uvedomení prišlo vo chvíli, keď Miriam začala hovoriť o svojom bývalom manželovi a o tom, ako dnes vníma ich spoločný život.

Uvedomovala si, že bola zvyknutá rozhodovať o všetkom. Zabezpečovala rodinu, materiálne potreby, deti aj domácnosť. Postupne však začala pripúšťať, že svojmu mužovi možno nedávala dostatok priestoru, aby sa mohol podieľať na starostlivosti o rodinu a byť jej oporou.

Nie preto, že by pomoc nevyhnutne odmietal. Ale preto, že ona sama mala hlboko zakorenené presvedčenie, že všetko musí zvládnuť sama.

Možno mu nedokázala dôverovať natoľko, aby časť zodpovednosti odovzdala. Možno si ani neuvedomovala, že tým medzi nimi vytvára vzdialenosť. A možno až teraz, s odstupom rokov, začína vidieť, že partnerská láska nie je iba o tom, čo pre druhého urobíme, ale aj o tom, čo mu dovolíme urobiť pre nás.

Miriam pritom nepopierala všetko dobré, čo v živote vykonala. Vedela, že robila najlepšie, ako v danom čase dokázala. Jej deti vyrastali v zabezpečení a ona pre ne obetovala nesmierne veľa.

Začínala však chápať, že človek môže svojim blízkym dať takmer všetko materiálne a pritom mu môže unikať niečo, čo sa nedá kúpiť ani zabezpečiť prácou – vzájomná emocionálna blízkosť.

Druhá šanca na život

Keď Miriam hovorila o svojej kóme a dlhoročnom zotavovaní, vnímala túto skúsenosť ako zásadný predel svojho života.

Sama mala pocit, akoby ju vesmír zastavil.

Celé desaťročia sa ponáhľala, pracovala, plnila povinnosti a neustále myslela na potreby ostatných. A zrazu prišla situácia, v ktorej už nemohla byť tou, ktorá všetko riadi a zvláda. Musela sa postupne učiť aj tie najzákladnejšie činnosti. Musela spomaliť. Musela prijať, že aj ona potrebuje pomoc.

Samozrejme, jej zdravotné komplikácie nemožno považovať za trest ani za dôsledok toho, ako žila. No Miriam sama v tejto bolestivej skúsenosti nachádzala osobný význam. Vnímala ju ako druhú šancu, ako príležitosť prehodnotiť svoje priority a začať žiť inak.

Akoby sa po rokoch, keď bola predovšetkým matkou, manželkou, zdravotníckou pracovníčkou a ženou plnou povinností, začala konečne pýtať aj na seba.

Čo potrebujem ja? Po čom túžim? Čo mi prináša radosť? Dokážem si dovoliť oddychovať bez pocitu viny? Dokážem prijať lásku a pomoc bez toho, aby som mala pocit, že tým strácam svoju silu?

Počas záverečnej časti regresu sme pracovali s uvoľňovaním pocitov osamelosti, nadmerných nárokov na seba, kritickosti a potreby neustálej kontroly. Zároveň sme podporovali nové vnútorné nastavenie – dovoliť si byť milovaná, prijímať starostlivosť, venovať čas sebe a budovať vzťahy založené nielen na povinnostiach, ale aj na vzájomnosti.

Čo priniesol hypnotický regres?

Miriamin príbeh ukazuje, aké hlboké súvislosti si človek môže počas regresnej práce uvedomiť. V jednom sedení sa prepojili spomienky na detstvo, vzťah s matkou, predčasne prevzatá zodpovednosť, partnerské skúsenosti aj symbolické obrazy minulého života.

Práve v týchto obrazoch Miriam rozpoznávala opakujúcu sa tému. Neustále dávanie, potrebu byť silná a hlbokú osamelosť, ktorá pretrvávala napriek tomu, že mala okolo seba rodinu.

Regres jej poskytol priestor na emocionálne uvoľnenie, symbolické zmierenie s blízkymi a nový pohľad na vlastné životné rozhodnutia. Pomohol jej pomenovať niečo, čo predtým možno cítila, ale nedokázala celkom uchopiť: že aj ona má právo na lásku, starostlivosť a oddych.

To, či sa tieto uvedomenia premietnu do trvalých zmien v jej každodennom živote, ukáže až čas. Ich význam však spočíva v tom, že Miriam začala uvažovať o svojom živote aj z pohľadu vlastných potrieb, nielen povinností.

Hypnotický regres môže niektorým ľuďom poskytnúť priestor na hlboké sebapoznávanie, prácu s emóciami a hľadanie nového významu osobných skúseností. Obrazy minulých životov pritom nemožno považovať za historicky overené spomienky. Môžu však byť pre klienta subjektívne silnými symbolickými príbehmi, prostredníctvom ktorých premýšľa o svojich vzťahoch a vnútorných vzorcoch.

Miriamin príbeh v sebe nesie jedno krásne a zároveň bolestivé poznanie.

Celý život sa môžeme starať o druhých, a predsa zabudnúť na človeka, ktorý našu lásku potrebuje rovnako – na seba.

Niekedy si totiž musíme dovoliť odložiť brnenie, ktoré nás celé roky chránilo. Pripustiť, že nemusíme mať všetko pod kontrolou, že nemusíme byť vždy dokonalí a že naša hodnota nespočíva iba v tom, koľko toho dokážeme urobiť pre ostatných.

Pretože skutočná sila človeka nespočíva len v schopnosti dávať.

Spočíva aj v odvahe otvoriť srdce a dovoliť druhým, aby milovali nás.

Mgr. Magdaléna Rusnáková
Hypnotický regres a rodinné konštelácie
www.dharmah.sk

Poznámka: Príbeh je spracovaný ako anonymizovaná kazuistika. Opisuje subjektívne prežívanie klientky počas hypnotického regresu a jej osobné interpretácie.