V človeku prebieha neustále veľa nevedomých procesov. Niekedy má človek aj dojem, že sa niečo v ňom deje, ale nevie to pomenovať, ani pochopiť. Ak v rodinnom systéme napríklad predčasne niekto zomrel, potom sa môže u niektorých členov rodiny objaviť podvedomá túžba odísť za zosnulým príbuzným. Podobné psychologické pocity prebiehajú aj v dieťati, pokiaľ je napríklad jeden z rodičov ťažko chorý, dieťa miluje svojho rodiča celou bytosťou, každou jednou svojou bunkou, a rodič je pre neho cely svet, dieťa podvedome cíti, že bez rodiča by nedokázalo ani nechcelo žiť, preto si v duchu hovorí „ Budem ťa nasledovať“…alebo „ ..pôjdem namiesto teba“. Takže nie je to zosnulý, ktorý volal dieťa k sebe, je to dieťa, ktoré ho z lásky chce „nasledovat“. Keďže si to dieťa absolútne neuvedomuje, môže mu táto dynamika pretrvávať roky.
Iný prípad je, že sa niekto z rodiny niečím previnil. Jedná sa o skutočného vinníka, avšak tento vinník svoju vinu nepriznal – vina bola zamlčaná alebo popretá. Neskôr v nasledujúcich generáciách sa môže stať, že vinu svojho predka „odčiní“ niekto z mladšej generácie svojim osudom. Za vinu sa môže pykať aj prostredníctvom vážnej choroby, nehody alebo samovraždy. Presne takéto dynamiky sú viditeľné ak sa na probléme pracuje metódou rodinných konštelácii. Mnoho krát ľudia ani len netušia, čo sa môže skrývať za ich nezdarmi. Priznanie viny znamená, že sme na úkor niekoho niečo získali ( čokoľvek, nie len hmotné veci). V prípade osobnej viny je vhodné, si vinu priznať, pretože ten, kto má silu a odvahu vinu priznať, môže získať silu – získa silu urobiť v živote niečo dobré a pekné (ako kompenzáciu). Vesmír a rodinná duša potrebuje rovnováhu, a napríklad vážna choroba, prípadne ťažké osudy mladších generácii môžu znamenať aj kompenzáciu ( odčinenie) akejsi viny u predkov. Láska vnútorného dieťaťa chce nastoliť v rode rovnováhu, a tak na seba nevedomky berie bremeno nezdaru a choroby. Takouto láskou sa však narúša hierarchia, nehovoriac o tom, že člen rodiny, ktorý berie na seba toto bremeno sa odkláňa od svojej „ cesty“. Ak dieťa napríklad preberá na seba bremeno ochorenia rodičov, tak ich oberá o ich silu. Tým im akoby znemožňuje naplnenie ich osudu, ktorým možno bol aj zápas s chorobou, a hlavne seba oberá dieťa o množstvo energie, ktorú by malo využiť na „svoj plán duše“. Ťažká choroba mnoho krát upozorňuje na chaos v systéme, prípadne na existenciu psychickej traumy, alebo potláčaných pocitov. Je zaujímavé, koľko prekvapení klienti zažívajú, pri rodinných konšteláciách. Osvetlia sa im skryté a nevedomé dynamiky, ktoré spôsobovali ich problém.
