Každý z nás bol kedysi dieťaťom. A hoci sme dávno vyrástli, to dieťa v nás nezmizlo. Naopak – je stále prítomné, ukryté v hlbinách našej psychiky, nesie v sebe spomienky, túžby, rany aj radosti, ktoré sme ako deti prežili. A práve tie zabudnuté, nevypovedané alebo nepochopené bolesti detstva sa môžu v dospelosti opäť vynoriť – často nečakane a nevedome.
Nevyliečená detská bolesť sa prejavuje rôznymi formami – od viny, hanby, cez depresiu, nízke sebavedomie, až po sebadeštruktívne správanie. Niekedy sa zrazu ocitneme v situácii, kde sa správame „ako malé dieťa“ – trucujeme, vzdorujeme, túžime po pozornosti. To sa hlási o slovo naše vnútorné dieťa – dieťa, ktoré čaká na to, že ho niekto konečne uvidí, vypočuje a objíme.
Liečenie začína spomienkou.
V bezpečnom, uvoľnenom stave sa človek vydáva do minulosti. Zavrie oči a predstaví si miesto, kde vyrastal – starý dom, byt, izbu, vône detstva, známe zvuky… A potom uvidí to dieťa – seba samého, opusteného, smutného, možno nahnevaného. Dospelý sa s ním stretáva. Približuje sa k nemu, hovorí mu, že ho vidí, že ho chápe, že ho bude chrániť. Obíma ho. Berie ho za ruku a vedie preč z prostredia, kde mu bolo ublížené – vedie ho do prítomnosti.
Tento proces sa nazýva reskript, alebo aj „prepísanie životného scenára“. Dospelý človek sa stáva novým, láskavým rodičom svojho vnútorného dieťaťa. Vnáša do bolestných spomienok nový význam – porozumenie, empatiu, odpustenie. A dieťa – konečne – pochopí, že to nebola jeho vina. Že za zlé správanie rodiča nenieslo zodpovednosť. Že už nie je samo.
Liečenie vnútorného dieťaťa je návratom k sebe – k čistej esencii našej duše. Je to akt hlbokej lásky, vďaka ktorému sa môžeme konečne cítiť celistvo, bezpečne a slobodne.
