Existujú chvíle, keď sa v našich vzťahoch opakovane objavujú rovnaké pocity – nedôvera, sklamanie, pocit zrady. A hoci sa snažíme racionálne pochopiť, prečo sa tak cítime, niekedy odpoveď nezakotvila v tomto živote… ale oveľa hlbšie.
Ak dieťa zažije sklamanie zo strany rodiča – napríklad ak rodič využije jeho dôveru vo svoj prospech, manipuluje ním, alebo dokonca dôjde k hlbokému emocionálnemu či fyzickému zneužitiu – v detskej duši sa naruší prirodzená istota, že sa môže oprieť o niekoho bezpečného. A keď sa raz táto istota rozpadne, dieťa si do života odnáša nový „vzorec“: že aj zdanlivo dobrý človek môže skrývať temnú stránku.
Takýto program nedôvery sa potom môže v dospelosti automaticky spúšťať v rôznych situáciách – často aj tam, kde nie je objektívne dôvod. Vzťahy sa stávajú minovým poľom neistoty. No zaujímavé je, že tieto pocity nie vždy pramenia zo zážitkov v detstve tohto života. Mnohé z nich môžu mať korene ešte hlbšie – v duševnej pamäti na udalosti z minulých životov.
Duša nezabúda. A ak k zneužitiu, poníženiu či strate dôvery došlo v minulých inkarnáciách, tieto spomienky môžu byť stále „živé“. Zvyčajne sa nachádzajú pod prahom vedomia, ale ovplyvňujú naše prežívanie a správanie. Keď sa však cez regresnú terapiu spustí proces odhaľovania a duša si tieto staré príbehy „spomenie“, môže nastať obrovské uvoľnenie.
Nie preto, že by minulosť zázračne zmizla – ale preto, že si konečne uvedomíme: toto, čo prežívam, nemusí patriť mojej súčasnosti. Nie som pokazený. Len nesiem príbeh, ktorý je čas uzdraviť.
A práve v tom spočíva sila sebapoznania – keď sa prestaneme hanbiť za svoje „programy“, a začneme ich chápať ako pozostatky minulých rán, môžeme sa od nich konečne oslobodiť. A začať dôverovať – sebe, svetu, aj tým, ktorí si našu dôveru naozaj zaslúžia.
