Duši sa nikdy nedá ublížiť. Napríklad aj po samovražde sa vaše vedomie na „druhom brehu“ prebudí iba preto, aby sa naučilo, že je neporušené. Potom sa znova musí vrátiť na pozemskú úroveň a znova čeliť tým istým lekciám, pred ktorými sa pokúsilo ujsť. Vedomie príde na to, že samovražda nemala význam – nebolo to to správne riešenie. Duša pochopí svoj omyl, že útek bol zbytočný, pochopí že akýkoľvek útek nemá cenu, pretože lekcia sa zopakuje, a bude sa opakovať, až kým to duša nezvládne. Často bude musieť čeliť podobným okolnostiam ako boli tie, ktoré ho doviedli k rozhodnutiu pre samovraždu, a bude musieť nájsť spôsob, ako ich zvládnuť inak, než zničením tela. Tela, ktoré poskytuje našim dušiam toľko príležitostí na vývoj a rast.
Duše, ktoré si vzali život majú niečo spoločné ( týka sa to aj detí, ktoré zomrú v rannom veku.) spoločným prvkom je to, že sa ich duše vracajú na Zem oveľa rýchlejšie než ostatné, pretože je potrebné, aby sa toho ešte veľa naučili. Duše sa učia až do posledného okamihu svojho fyzického života. Naše duše sú žiakmi v tejto pozemskej škole. Niektorí z nás sú len v prvej triede, a niektorí na strednej, či na vysokej škole ale nakoniec všetky duše získajú toľko poznatkov a skúseností, aby mohli spromovať a zanechať za sebou pozemský život. Neskôr nás čakajú iné školy, iné úrovne a vyššie dimenzie, kde budeme pokračovať vo svojom vývoji. Nie je podstatné, ako dlho to potrvá – podstatný je smer. Smer akým sa vyvíjame je dôležitejší ako rýchlosť napredovania.