Niektoré príbehy duší sú tichšie. Nenarodia sa do náručia lásky a pochopenia, ale do prostredia, kde namiesto objatia zažijú chlad, výčitky či bolesť. Hovorí sa, že rodina je základ. Že domov je miesto, kde ťa vždy prijmú. No čo ak sa práve domov stane miestom, kde nie si v bezpečí?

Nie je to ľahká téma. No práve preto je dôležité o nej hovoriť – úprimne, citlivo a bez obalu.

Niekedy sa stane, že vaša biologická rodina nie je vašou skutočnou rodinou. Môže sa stať, že vám nerozumejú, že nedokážu prejaviť lásku tak, ako ju potrebujete cítiť. Namiesto podpory zažívate kritiku, miesto láskavého slova cítite výsmech. Možno vám ubližujú. Otvorene či nenápadne, slovami alebo tichom, skutkami alebo tým, čo vám nedajú vôbec.

A vy? Často v sebe nosíte hlboký pocit viny. Pretože je to rodina. Pretože vás naučili, že „rodinu si treba ctiť“, že „rodičov treba milovať za každých okolností“. Ale čo ak milovať neznamená nechať sa ničiť?

Chcem ti pripomenúť niečo dôležité: Tvoja duša si zaslúži bezpečie. Bez výnimky.

Nie je tvojou karmou byť obeťou. Žiadna vesmírna dohoda ťa nezaväzuje k tomu, aby si trpel/a. Zneužívanie – či už fyzické, psychické, emocionálne – nikdy nie je „zaslúžené“. Je to rozhodnutie páchateľa, nie vina obete. Tvoj súcit, tvoja empatia, tvoja schopnosť odpúšťať – to všetko sú dary. No nie sú lístkom do sveta, kde sa máš podriadiť bolesti.

To, že niekoho miluješ, neznamená, že musíš zostať. Že musíš znášať. Že musíš mlčať.

Nikto ti neberie súcit – ani túžbu po uzdravení vzťahov. Ale máš plné právo povedať „dosť“, ak sa tvoje hranice neustále prekračujú. Nemusíš tolerovať ubližovanie len preto, že prichádza „z tvojich radov“. Rodina nie je o krvi – rodina je o duši.

Poznáš to staré príslovie: „Krv je hustejšia ako voda.“ Áno, naznačuje, že v tých najťažších chvíľach ťa podrží práve rodina. Ale čo ak je to naopak? Čo ak ti v tých najťažších chvíľach rozumie niekto úplne iný – priateľ, cudzinec, terapeut, duchovný sprievodca? V tom prípade by malo platiť aj: Duša je viac ako krv.

Duchovná rodina ťa nesúdi. Nepodmieňuje lásku. Nezraňuje. Je tu, aby ťa podporila, objala, podržala, keď to najviac potrebuješ. A ak si ju ešte nenašiel/našla – vedz, že je na ceste. Tak ako aj ty si na ceste k nej.

Nesieš v sebe svetlo. Aj keď ti ho niekedy iní chceli uhasiť. Chráň ho. Pestuj ho. A keď príde ten správny čas, tvoje svetlo sa stane majákom pre ďalších, ktorí ešte len hľadajú svoje bezpečie. A možno práve ty budeš ich rodinou. Tou pravou.

V hypnotickom regrese, keď duša klienta vkročí do hlbšieho stavu vedomia, sa často odohráva tichý, ale silný návrat domov. Nie do domu z tehál a strechy, ale do priestoru, kde nie je žiadna bolesť, súd, či nepochopenie. Duša sa vtedy spája so svojou duchovnou rodinou – s tými, ktorí ju bezpodmienečne milujú, chápu a sprevádzajú cez všetky životy.

Každý z nás takúto duchovnú rodinu má. Nie je viazaná na gény ani mená v občianskom preukaze. Je to skupina bytostí, s ktorými sme prepojení na najhlbšej úrovni. Sú to sprievodcovia, priatelia duše, niekedy aj zdanlivo neznámi ľudia, ktorých v živote stretneš a hneď cítiš: „Teba poznám… niekde hlboko vo mne viem, že patríš ku mne.“

Po každej inkarnácii sa k nim vraciame. Po všetkých skúškach, výhrach i stratách, po radosti i bolesti. Je to návrat k podstate, k láske bez podmienok. A aj keď sa nám v ľudskom tele môže niekedy zdať, že sme na všetko sami – duchovná rodina nás nikdy neopúšťa.

Práve cez regresnú terapiu si na to môžeme znova spomenúť. Môžeme znova cítiť ten hlboký pokoj, podporu, prijatie. A to poznanie, že naša duša je večná – a nikdy, naozaj nikdy, nie je opustená.