V živote existuje niečo, čo bráni prijímaniu. Je to rozlišovanie dobrého a zlého. Existuje predstava, podporovaná istými prúdmi vo verejnej mienke, a to, že naše problémy súvisia s našimi rodičmi. Keby boli naši rodičia lepší, potom by sa nám viac darilo. Je to veľmi zvláštna predstava, pretože k rastu patrí, že sa človek presadzuje proti odporu ( alebo napriek ťažkostiam). Napriek tomu existuje celkom rozšírená mienka: rastieme tým, že dostávame, dostávame, dostávame aj keď pre „ to „ nič nemusíme urobiť. Ale my rastieme práve na odpore (prekonávaním ťažkostí) a rastieme na chybách svojich rodičov, a tiež na tom, čo všetko sme v detstve museli prekonávať. Je smutné, ak ťažké detstvo hodnotíme s ľútosťou, a celé roky sa cítime ukrivdeno, pretože až keď naša duša „dospeje“, v rodinných systemických konšteláciách pochopíme, že ťažké detstvo bola predovšetkým šanca, ktorá nám umožnila rásť a nájsť silu pre skutočný život. Niekedy až po rokoch pochopíme, že ak by sme nemali tak ťažké detstvo, možno by sme nenašli silu, na prekonanie následných udalostí v živote. Niekedy si predstavujem, ako sa darí dieťaťu, ktoré malo tzv. ideálnych rodičov? Dokáže také dieťa žiť? Vie také dieťa niečo o skutočnom živote? Ako dokáže také dieťa prekonávať životné prekážky? Je také dieťa zrelé pre partnerský život?