Téma dobra a zla, svetla a temnoty – odveký príbeh, ktorý sa vinie históriou ľudstva ako červená niť. Práve tieto pojmy sú v centre nášho večného hľadania zmyslu, pravdy a rovnováhy. Od pradávna sa ich snažíme pochopiť, pomenovať, odlíšiť. V spirituálnych kruhoch sa často namiesto „zla“ používa jemnejší pojem – nesvetlo. Je to zámerné. Zlo ako slovo vyvoláva strach, odpor, niečo konečné. No nesvetlo – to je len neprítomnosť svetla. A tam, kde chýba svetlo, ho možno znova vniesť. V tom je ukrytá nádej.

Jedna z kníh, ktorá mi v tomto smere otvorila oči a zarezonovala vo mne hlbokým spôsobom, je trilógia od Bernadette von Dreien, ktorú písala so svojou výnimočnou dcérou Christinou – dieťaťom s rozšíreným vedomím, ktoré od útleho detstva vnímalo svet za oponou bežného vnímania. Christina postupne rozvíjala schopnosti, ktoré sú väčšine z nás nedostupné – no zároveň ich každým slovom a príbehom odovzdávala ďalej ako most medzi realitou a duchovnom.

Podľa nej je zásadný rozdiel medzi bytosťami svetla a nesvetla jednoduchý, no pritom absolútne zásadný: bytosti svetla bezvýhradne rešpektujú slobodnú vôľu každého stvorenia. Nikdy nemanipulujú, netlačia, nepresviedčajú silou. Naopak, temné, nesvetelné bytosti robia presný opak – zasahujú, podsúvajú, prekrúcajú realitu a pomaly, no vytrvalo oberajú jednotlivcov o ich vlastnú vôľu. A čo je najdesivejšie? Mnohí ľudia si to ani neuvedomujú. Dobrovoľne odovzdajú svoj vnútorný kompas do rúk systému, ktorý v sebe nemá ani štipku lásky.

Christina tvrdí – a ja s ňou súzniem – že slobodná vôľa je najväčšou silou, ktorú ako ľudia máme. Je to svetelný meč, ktorý dokáže prerezať aj tú najhustejšiu tmu. Ak ju však prestaneme používať, ak sa jej vzdáme v mene pohodlia, falošného bezpečia či slepej poslušnosti, stávame sa ľahkou korisťou. A predsa – tento svet, táto planéta, tento čas – to všetko má v sebe veľkolepý plán. Plán návratu k svetlu.

Ale aby sa tak stalo, potrebujeme sa rozhodnúť. Byť vedomými tvorcami. Neposkytovať viac priestor bezohľadnému, nesvetelnému správaniu, ktoré sa – žiaľ – stalo takmer normou. Nepokrčiť ramenami, keď cítime nesúlad. Nezatvárať oči. Nezabúdať. Každý, kto sa rozhodne stáť na strane svetla, pomáha kolektívnemu vedomiu rozžiariť planétu. A čím viac nás bude, tým rýchlejšie sa svet zmení.

Dnes však mnoho ľudí – a možno sa to týka aj nás – žije v tichom otroctve systému, ktorý ich nevyživuje, ale vysáva. Ich rozhodnutia nie sú ich. Ich slová nie sú pravdivé. Ich cesta nie je v súlade s ich dušou. Cítia frustráciu, hnev, prázdnotu – no netušia prečo. Odpoveď však nie je vonku. Je v nás. V túžbe žiť inak, žiť slobodne, žiť pravdivo.

Nie, nejde o to utiecť do lesa, zahodiť telefón a prestať platiť účty. To nie je sloboda. Sloboda je vnútorný postoj. Je to ochota vzdať sa závislosti na uznaní, porovnávaní, úspechu podľa cudzích mierok. Je to návrat k svojmu vlastnému svetlu. A až vtedy sa dá vrátiť aj do systému – ale nie ako jeho otrok, ale ako vedomý hráč.

Nie je to ľahká cesta, ale je to cesta skutočnej sily. A práve dnes, v týchto časoch, keď sa zdá, že tma hlasno kričí, je každý lúč svetla neskutočne dôležitý. Možno práve ten váš.

V súčasnej dobe veľmi veľa ľudí, často žije v úplnej závislosti na systéme nesvetla. Príliš veľa ľudí sa necháva  dobrovoľne ovplyvňovať vonkajšími okolnosťami. Potom sa netreba čudovať, že  sa cítia frustrovane,  nespokojne a bez vlastnej identity. Tieto pocity napovedajú, že nežijú  v súlade so svojim plánom duše, ale podľa plánu nejakých vonkajších síl, ktoré to s nimi vôbec nemyslia dobre. Keby len tušili, že je iba v ich vlastnej moci a sile,  a slobodnej vôli rezolútne sa vzdať cudzieho vymedzovania a začať viesť nový život v slobode a sebaurčení plného svetla. Zase to ale neznamená, nechať všetko nezodpovedne byť, utiecť od všetkých povinností a kráčať životom ako vlk samotár. Zámer spočíva skôr v oslobodení sa od vnútorných vzorcov závislostí- a potom sa v danom prostredí, napríklad v partnerstve alebo v práci vedome nasmerovať podľa plánu svojej duše.