Keď napríklad zomrie malé dieťa, nad rodinu sa vznesie čierny mrak. Neznesiteľný nápor bolesti blokuje ich následný život. Ďalšie, žijúce dieťa ( súrodenec zosnulého dieťaťa) môže začať chodiť po špičkách, aby nejatrilo rany členov rodiny. V snahe vyhnúť sa bolesti, sa snažia členovia rodiny na zosnulé dieťa nemyslieť, nespomínať naň, dokonca ani nevyslovujú jeho meno. A týmto spôsobom nastáva „ vylúčenie dieťaťa z rodiny“, čo sa ale stáva živnou pôdou aby sa mohla odohrať „ identifikácia“. Hellinger hovorí, že neskoršie dieťa v systéme ( alebo aj dieťa z nasledujúcej generácie) môže vykazovať práve to, čo rodina potláčala. Môže sa teda cítiť skutočne akoby bez života, oddelené od svojej podstaty, akoby neexistovalo. Môže mať dojem, že je ignorované, alebo sa cíti ako neviditeľné pre okolitých členov rodiny, alebo, že na ňom nikomu z rodiny nezáleží. Môže dokonca prejavovať znaky mŕtveho súrodenca a tiež prejavovať niektoré znaky jeho pohlavia, osobnosti, choroby či traumy. Keďže sa s ním nevedome stotožňuje – ubúda mu životnej energie. Je spojené s mŕtvym súrodencom v tichom mlčanlivom súcite, ako keby hovorilo : „ Keď nemôžeš ty žiť, tak nebudem naplno žiť ani je.“
Kedysi som pracoval so ženou, ktorá prišla na svet ani nie rok po tom, čo sa jej rodičom narodil mŕtvy starší brat. Mŕtve dieťa nedostalo ani meno ani miesto v rodine. Rodina vyhlásila, že má len dve deti – spomínanú ženu ( klientku) a jej mladšiu sestru. Klientka tvrdila, že má len jednu sestru – mladšiu. Spomínaná klientka však trpela pocitmi, že do rodiny nepatrí: „Cítim sa ako outsider“, hovorila „Ako keby som „tu „ nemala miesto.“..
Takéto identifikácie môžu výrazne zmeniť priebeh života. Napriek tomu, že by sme si niečo uvedomovali, opäť prežívame aspekty traumat svojej rodiny so zarážajúcimi dôsledkami. Tieto skúsenosti nie sú nezvyčajné. Mnohí z nás žijú v oddanej duchovnej spriaznenosti s rodinnými príslušníkmi, ktorí utrpeli ťažké traumy. Keď nás utrpenie ničí. Musíme sa sami seba pýtať:…. čie pocity to vlastne prežívam?…. (M.Wollyn)