Na úvodný rozhovor pred hypnotickým regresom ku mne prišla klientka, ktorá pôsobila ako sebavedomá, schopná a energická žena. Vo svojom živote mala dostatok a dobré materiálne zázemie, sama však cítila, že by chcela hojnosť v ich rodine vytvárať sama. Túžila po tom, aby aj ona sama našla svoj smer, vytvorila niečo vlastné a mala pocit, že sa na tejto hojnosti aktívne podieľa.
Druhou výraznou témou boli strachy o jej blízkych, predovšetkým o deti. Jej myseľ veľmi ľahko vytvárala predstavy toho, čo všetko by sa mohlo stať, akoby potrebovala byť neustále v strehu a mať pod kontrolou nielen svoj život, ale aj bezpečie ľudí, ktorých miluje.
Pri rozhovore sa ukázal aj veľký tlak, ktorý na seba vytvára. Je perfekcionistka. Nestačí jej urobiť veci dobre – potrebuje mať pocit, že ich zvládla dokonale. A práve to sa objavovalo aj pri predstave, že by sa pustila do niečoho vlastného. Čo ak sa jej nebude dariť? Čo ak výsledok nebude taký, aký si predstavuje? Čo ak zlyhá?
S týmto zámerom sme vstúpili do regresu.
Po úvodnom uvoľnení sa ocitla v jasnej, bielej svetelnej krajine. Vnímala samu seba v priestore plnom svetla. Videla sa sedieť na vyvýšenom mieste, odetá bola v jemných, voľných šatách a pod ňou sa nachádzal dav ľudí oblečených podobne. Oblečenie opisovala ako veľmi jemné, takmer ako z pavučiny.
Celý obraz sprevádzali veľmi príjemné, až nadpozemské pocity. Ja sama som pri jej rozprávaní nadobudla dojem, akoby sa nachádzala v akomsi spirituálnom priestore. Preto som ju začala viesť po schodoch smerom nadol – akoby späť na zem – až kým sa pred ňou postupne nezačala objavovať krajina a príbeh, ktorý mohla ďalej rozvíjať.
A tam sa obraz zmenil.
Uvidela samu seba ako mladú ženu približne okolo tridsiatky. Sedela na nádhernom čiernom koni s krásnym výstrojom. Mala dlhé tmavé vlasy, tmavomodrý plášť a cválala krajinou.
Najvýraznejší však nebol samotný obraz.
Bol to pocit.
Sloboda. Priestor. Ľahkosť. Mohla voľne dýchať. Cítila sa dobre, spokojne a bezpečne.
Postupne prichádzali ďalšie obrazy. Vnímala veľké panstvo, hrad či zámok, gobelíny na stenách a množstvo konkrétnych detailov. Objavili sa jej rodičia a v ich energiách rozpoznala svojich súčasných svokrovcov ( vtedajší otec mal energiu súčasného svokra a mamka mala energiu súčasnej svokry). Otec bol ráznejší, prísnejší, ale dobrý muž, matka skôr jemnejšia a ustupujúca do pozadia.
Neskôr vnímala aj svojho muža a deti. Aj v nich rozpoznávala energie svojho súčasného manžela a dnešných detí. Bol to pokojný život v dostatku. Hojnosť tam nebola iba niečím, čo dostávala. Bola prirodzenou súčasťou života, ktorý sama žila a spoluvytvárala. Mala svoje miesto, svoje postavenie, svoju silu a pocit, že toto všetko patrí aj k nej.
Potom sme sa v regresnom príbehu posunuli k udalosti, ktorá mala súvisieť s jej dnešným zámerom. A prišiel zlom.
Objavil sa obraz nájazdu. Ľudia vtrhli na panstvo, miesto bolo vyplienené a vypálené. To, čo dovtedy predstavovalo bezpečie, istotu a domov, zrazu prestalo existovať.
A tentoraz už nešlo iba o majetok.
Išlo o život. O jej vlastný život a predovšetkým o život jej detí.
Pre klientku to bola veľmi silná časť príbehu. Musela chrániť seba i svoje deti a prejsť obdobím, v ktorom bezpečie, ktoré dovtedy poznala, jednoducho zmizlo.
Napriek tomu sa príbeh neskončil pádom.
Prežili.
Postupne, s veľkým úsilím a počas mnohých rokov, sa život znovu skladal dohromady. Panstvo sa obnovovalo a ona sa opäť postavila na nohy.
Keď sme sa posunuli až ku koncu tohto života, videla samu seba ako starú ženu pokojne odchádzajúcu zo života. Deti už boli dospelé a boli pri nej.
A práve po smrti, keď sme nechali dušu vystúpiť a pozrieť sa na celý prežitý život z inej perspektívy, začali prichádzať najsilnejšie uvedomenia.
Hojnosť, ktorú jej duša akoby poznala
Klientka začala svoju dnešnú túžbu po hojnosti vnímať úplne inak.
Akoby v nej zostala silná fantómová spomienka na pocit, ktorý už raz poznala. Spomienka na život v dostatku, bezpečí a hojnosti – ale najmä na pocit, že ona sama bola aktívnou súčasťou jej vytvárania.
A možno práve preto jej v súčasnom živote nestačí iba vedomie, že rodina dostatok má.
Ona túži znovu cítiť, že aj ona tvorí hojnosť…potrebuje cítiť, že tá hojnosť pochádza od nej.
Nemusí teda ísť iba o potrebu mať stále viac a viac. Pre ňu môže byť oveľa dôležitejší samotný pocit tvorcu vlastného života a vlastnej hojnosti, ktorý v nej z regresného príbehu zostal neuveriteľne živý.
A podobnú stopu mohli zanechať aj strachy
Rovnako zaujímavé prepojenie prišlo pri jej dnešných obavách o deti a blízkych.
V regresnom príbehu zažila situáciu, v ktorej bezpečie jej rodiny nebolo samozrejmosťou. Ohrozenie nebolo iba predstavou – bolo reálne. Prišla o domov, o istoty a v určitom období mohlo ísť skutočne o život jej a jej detí.
Aj takáto skúsenosť mohla v príbehu zanechať hlbokú emočnú stopu, ktorá sa v súčasnosti ozýva ako potreba dávať pozor, predvídať, kontrolovať a chrániť svojich blízkych.
Akoby niekde hlboko stále zostávalo staré: Musím dávať pozor, aby sa im nič nestalo.
Lenže tento príbeh už skončil. Dnes žije v inom živote, v inom čase a v iných podmienkach. A práve toto rozlíšenie jej umožnilo začať starú emočnú stopu prepúšťať.
Napokon prišlo ešte jedno veľmi silné uvedomenie, tentoraz spojené s jej obavou vykročiť za niečím vlastným.
V regresnom príbehu nezažila iba hojnosť.
Zažila aj okamih, keď jej život doslova padol na kolená. Prišla o takmer všetko, čo dovtedy budovala a poznala. A napriek tomu dokázala začať znova. Práve tu akoby dostala odpoveď na svoju dnešnú otázku neistôt a obáv z neúspechu vo svojom budúcom podnikaní.
Aj keby jeden smer nevyšiel, môže skúsiť ďalší. Aj keby prišiel zádrhel, môže ho vyriešiť. Aj keby niekde spadla, môže znovu vstať.
Jej regresný príbeh jej ukázal, že už raz dokázala vstať zo situácie, ktorá bola neporovnateľne ťažšia.
Možno teda nepotrebuje vopred vedieť, aké presne je jej „poslanie“. Nemusí dostať odpoveď, ktorým smerom sa vydať. Stačí si dovoliť vykročiť.
Regres sme preto neukončili samotným príbehom a jeho pochopením. V ďalšej časti sme pracovali s emočnými a myšlienkovými vzorcami, ktoré už v jej súčasnom živote nepotrebuje – so starými strachmi, potrebou kontroly, tlakom na seba a potrebou dokonalého výsledku.
A následne sme nastolovali nové, žiaduce vzorce – dôveru v seba, ľahkosť, schopnosť prijímať život taký, aký prichádza, pokoj vo vzťahu k svojim blízkym, odvahu skúšať nové cesty a dovolenie si tvoriť vlastný život aj vlastnú hojnosť.
Až potom nasledovalo postupné prebudenie z hypnózy.
Klientka odchádzala z regresu pokojná a s množstvom nových uvedomení. Nie preto, že by jej regres ukázal, čo presne má v budúcnosti urobiť. Hypnotický regres nie je veštenie a nedáva nám návod na ďalší život.
Môže nám však pomôcť pozrieť sa na svoje dnešné pocity, strachy či túžby z úplne iného uhla a niekedy pochopiť súvislosti, ktoré sme dovtedy nevideli.
V jej prípade priniesol predovšetkým pochopenie silnej túžby po vlastnej hojnosti, ale aj strachov o najbližších a obáv vykročiť do niečoho nového.
A možno tým najdôležitejším, čo si z tohto príbehu mohla odniesť, bolo poznanie vlastnej sily. Ak dokázala vo svojom regresnom príbehu po veľkej strate znovu vybudovať svoj život, môže si aj dnes dovoliť hľadať, skúšať a vykročiť vlastným smerom. Nemusí vopred poznať celý plán ani mať istotu dokonalého výsledku. Niekedy stačí dôverovať sebe a urobiť prvý krok.
