Na hypnotický regres prišla mladá žena s množstvom tém, ktoré ju dlhé roky trápili. Cítila sa stratená, nevedela, akým smerom sa má v živote vydať ani kým vlastne je. Trápilo ju nízke sebavedomie, slabá sebahodnota, začínajúca závislosť, z ktorej mala sama obavy, a predovšetkým neschopnosť ukončiť dlhodobo nefunkčný partnerský vzťah.
Najsilnejšou emóciou, ktorá sa niesla celým naším rozhovorom, bol však hlboký strach zo samoty.
Bol to jej prvý hypnotický regres. Počas celej hypnózy neustále pochybovala o sebe. Každý obraz, každý pocit či náznak spomienky sa snažila rozumovo vysvetliť alebo spochybniť. Akoby neverila vlastnému podvedomiu. Napriek tomu si jej duša postupne našla cestu a začala odhaľovať príbehy, ktoré v sebe niesla.
Ako prvý sa objavil obraz malého dievčatka. Vedela, že je to ona. Stála bokom a bezmocne sledovala časté hádky svojich rodičov. Keď mala iba dva roky, ich cesty sa rozišli a ona vyrastala prakticky bez otca.
Každé malé dieťa potrebuje oveľa viac než len jedlo, oblečenie či strechu nad hlavou. Potrebuje cítiť bezpečie, lásku, prijatie, ochranu a istotu, že je tu niekto, o koho sa môže oprieť. Práve to jej chýbalo.
Vo svojom detskom svete prežívala hlbokú osamelosť, bezbrannosť a strach. Cítila sa nechránená, akoby zostala sama so svojimi emóciami, ktorým ešte nerozumela. Hoci bola obklopená ľuďmi, vo svojom vnútri prežívala samotu.
A práve tento pocit sa stal najsilnejšou emóciou celého regresu.
Keď sme pokračovali hlbšie, obrazy sa začali meniť. Neboli ostré ani detailné. Objavovali sa len krátke útržky, akoby ich podvedomie púšťalo veľmi opatrne. No jedna emócia zostávala stále rovnaká. Samota.
Zrazu sa objavil maják pri morskom pobreží. Široko-ďaleko nebolo nikoho. Len maják, more a ticho. Mala pocit absolútnej samoty. Túžila odtiaľ odísť. Chcela ísť niekam preč, kamkoľvek, kde už nebude sama.
Nepodarilo sa nám zistiť, či bola v tomto živote mužom alebo ženou. Nebolo to však podstatné. Celým obrazom prestupovala jediná emócia – obrovská osamelosť, smútok a silná túžba nájsť miesto, kde by cítila blízkosť, prijatie a lásku.
Potom prišla ďalšia scéna. Mladá krásna žena s dlhými vlasmi po pás stála vo vínnej pivnici. Mala približne dvadsaťpäť rokov. Bola zamilovaná. Na chvíľu sa objavila radosť. Lenže veľmi rýchlo ju vystriedal hlboký smútok. Muž, ktorého milovala, pochádzal z vyššej spoločenskej vrstvy. Ich láske nebolo dopriate. Vnímala, že si už nikdy nikoho nenašla a celý svoj život prežila sama. Opäť ten istý pocit. Samota.
Počas regresu som veľmi silno vnímala synchronicitu jednotlivých obrazov. Akoby sa rovnaká emócia – samota, opustenosť a nenaplnená potreba lásky – opakovala naprieč viacerými životnými skúsenosťami. A práve tieto hlboké zážitky si mohla jej duša prenášať aj do súčasného života.
Práve preto sa prirodzene vynárala otázka:
Je možné, že práve hlboký strach zo samoty spôsobuje, že dnes radšej zostáva v nefunkčnom vzťahu, než by riskovala život osamote?
Tentoraz sme sa nedostali až do záverečnej časti regresu – k okamihu odchodu duše z tela a následnému pochopeniu celého príbehu, kde často prichádza hlboké prijatie, odpustenie a uvoľnenie. Je možné, že jej podvedomie ešte nebolo pripravené ísť tak ďaleko.
Napriek tomu si z regresu odniesla veľmi dôležité uvedomenie. Možno sa jej duša prišla naučiť niečo dôležité. Objaviť svoju vlastnú hodnotu. Naučiť sa mať rada samu seba. Zistiť, že aj samota môže byť priestorom na uzdravenie, sebapoznanie a vnútorný pokoj.
Keď človek objaví svoju hodnotu a prestane hľadať pocit bezpečia vo vzťahu, získa slobodu rozhodovať sa podľa toho, čo cíti, nie podľa toho, čoho sa bojí.
Vtedy už nemusí zostávať vo vzťahoch, ktoré ho dlhodobo nenapĺňajú len preto, aby nemusel zostať sám. Vie, že jeho šťastie nevytvára partner. Vytvára ho vzťah, ktorý má sám k sebe.
Verím, že ak sa klientka rozhodne pokračovať v ďalšom regresnom sedení, dovolí si viac dôverovať vlastnému vnútornému svetu. Menej analyzovať a viac cítiť. Pretože práve v dôvere sa často otvárajú tie najhlbšie odpovede, ktoré máme ukryté vo svojom podvedomí.
Možno aj vy nosíte vo svojom živote strach, ktorého pôvod neviete pochopiť. Niekedy odpovede nehľadáme vo vonkajšom svete. Niekedy na nás trpezlivo čakajú hlboko v našom vlastnom podvedomí.
