..Kolektívne svedomie nepatrí jednotlivým osobám. Preto ho aj necítime. Patrí ku kolektívu, teda v prvom rade k rodine, okrem toho k rodu, atď. Ak je osobné svedomie niečo ako „ rovnovážny orgán“ jednotlivca, potom je kolektívne svedomie niečo ako „ rovnovážnym orgánom skupiny, systému.
…Kolektívne svedomie bdie nad tým, aby nebol nikto vylúčený zo skupiny. Každý, kto do nej niekedy patril ( patria sem aj mŕtve nenarodené deti), tam patria navždy…
..Ak bol niekto vylúčený alebo vytlačený vplyvom osobného svedomia ( keď niekto urobil alebo sa mu niečo stalo, čo sa v tejto skupine „ nepatrí“), skupinové svedomie sa postará o to, aby sa na túto osobu nezabudlo. Deje sa to tak, že je zastúpená svojimi potomkami. Ak je napríklad nejaká žena z rodiny vylúčená alebo vytesnená, pretože mala nemanželské dieťa, neskôr ju nevedomky napodobní žena ( môže to byť neter, dcéra alebo vnučka) a bude mať nemanželské dieťa, alebo povedie podobný spôsob života. Nie je pritom vôbec dôležité, či vôbec vie o existencii svojej predchodkyne. Kolektívne svedomie jednoducho jednotlivca využije k tomu, aby sa zachovala úplnosť skupiny. Vytesnenie má však negatívny vplyv na schopnosť prežitia a rast skupiny. Preto sa tieto udalosti opakujú v ďalších a ďalších generáciách, aby boli registrované, pripomínane a akceptované… (Nelles, 2004)
