O komunikácii v partnerských krízach sa už napísalo veľké množstvo kníh. V rodinných konšteláciách sa praktické znalosti z kníh ukazujú na praktickej úrovni. Postavením konštelácie môžeme veľmi názorne pochopiť, čo sa vo vzťahu deje, pretože okrem toho, že to dokážeme pozorovať v konšteláci, dokážeme to aj lepšie uchopiť a prežiť. Teoretické pravidlá tak pre nás začínajú mať akýsi hmatateľný obsah. Chcela by som predstaviť zopár komunikačných pravidiel v „ konštelačnom jazyku“, čo môže vašu komunikáciu s partnerom zmeniť v komunikáciu hlbšiu a pravdivejšiu…
Všetko, čo sa deje vo vzťahu jednému partnerovi, deje sa obom. Zákon systému hovorí, že v systéme nie je nikdy nikto sám. To, čo sa týka jedného, sa tak isto týka všetkých v systéme (čo môžeme názorne vidieť aj v rozostavení napríklad rodinného systému v konšteláciách). Partnerstvo prospieva, ak sa pozeráme na akýkoľvek problém ako na niečo, čo sa nachádza v strede vzťahu, ktorého riešenie leží na 50% u každého z partnerov. Možno je prospešné začať najskôr u seba a nenaliehať na druhého, aby urobil prvý krok. To však ale neznamená, že by hľadanie chýb iba u „mňa samého“ viedlo k lepším výsledkom, než hľadanie chýb u partnera. Takýto spôsob môže viesť k zneisteniu, k strate energie, ktorá sa môže napríklad prejaviť uzatvorením sa do seba, podvedomým odmietaním partnera, prípadne zmenšenou chuťou na sex, atď. Skúsme preto, nezačínať vety tým, čo si myslíme, že náš partner cíti alebo robí. Veta „ty mi ubližuješ“ podsúva partnerovi zámer ma zraňovať, veta „ty ma už nemiluješ“, interpretuje a hovorí o partnerových pocitoch, o ktorých sa môžem iba domnievať. Napriek tomu, že to tak cítim, v partnerskej komunikácii takýto spôsob nikam nevedie. Oveľa vhodnejšie je vyjadrenie „cítim sa zranená“, „cítim sa nemilovaná“, pretože takéto vyjadrenie vyjadruje „moje“ pocity a nie partnerovu činnosť. Je múdre si uvedomiť, že vnímame partnera cez svoje vlastné projekcie, ktoré sa nám do našej schopnosti posudzovať okolie pletú možno už od detstva. V hádke komunikujte radšej spôsobom, čo cítite vy, a nie aký je podľa vás váš partner, čo robí a čo cíti. Rovnaké právo má hovoriť o svojich pocitoch aj váš partner. S tým, čo váš partner hovorí, nič nerobte. Nechajte partnerove vety na seba pôsobiť a pozorujte, čo to s vami robí. Vaše reakcie na to, čo partner hovorí sú dôležitejšie ako to, čo hovorí. Ak to už nedokážete vydržať a vaša zranenosť začne zatemňovať vašu schopnosť vidieť veci jasne, máte dve možnosti: vybúriť voje zranenia emočným výlevom (zmlátiť vankúš), alebo sa stiahnuť. Z oboch reakcii skúste neviniť partnera, lebo on s tým nič nemá. Partner len „stláčal“ správne gombíky konfliktov, ktoré sú u vás uväznené z detstva. (J.Bílý)