Rodinné konštelácie sú „službou reality“. Rodičovská láska voči deťom a prijatie rodičov – to je večná téma. Niektorí roky, dokonca desaťročia pracovali na svojom detstve, aby vyliečili svoje rany, aby prekonali svoju bolesť alebo aby sa zbavili svojej rodiny. V rodinných konšteláciách stojí človek pred zástupcom svojho otca, pozerá sa mu do očí a hovorí: „Ty si môj pravý otec, a ja som tvoj syn ( dcéra). Možno ešte dodá: „ Si pre mňa ten správny a aj ja pre teba.“ Precítením a vypovedaním týchto viet je človek ľahší, uľaví sa a môže byť opäť dieťaťom. Potom, keď už má človek vlastné deti, pozrie sa na tieto deti a zrazu sa – často po prvý krát – cíti ako skutočný rodič. Iba ten, kto sa vo vzťahu k rodičom cíti ako dieťa, môže byť vo vzťahu k vlastným deťom skutočným rodičom. … niet úniku….Čo sa stalo – stalo sa a iba, keď súhlasíme s tým, ako to bolo, ako to je ( teda všetko sa udialo presne tak, ako malo byť), môže minulosť zostať minulosťou. Ak akceptujeme minulosť takú aká bola, stráca nad nami moc. Ak akceptujeme svojich rodičov takých, akí sú, strácajú nad nami moc.
