V duchovných tradíciách sa často hovorí o tom, že duša si pred narodením nevyberá len životné skúsenosti, ale aj prostredie a ľudí, ktorí ju budú sprevádzať. Niektoré učenia tvrdia, že voľba rodičov a okolností narodenia môže výrazne ovplyvniť smer budúceho života a možnosti osobného rastu. Staré tibetské texty dokonca opisujú dušu ako vedomú bytosť, ktorá hľadá vhodné podmienky pre svoj ďalší vývoj.
Takéto rozhodnutia vraj nebývajú jednoduché. Duša si podľa týchto predstáv nevyberá iba pohodlie, ale aj výzvy, cez ktoré sa môže naučiť väčšej sile, trpezlivosti či zodpovednosti. Prekážky a ťažké situácie sú potom chápané ako príležitosť na vnútorný posun a dozrievanie.
Mnohé duchovné smery zároveň hovoria o tom, že ľudia sa v životoch opakovane stretávajú s bytosťami, ku ktorým ich viažu staré vzťahy a nedokončené skúsenosti. Preto môže byť čas a miesto narodenia vnímané ako dôležitá súčasť väčšieho príbehu, v ktorom má každé stretnutie svoj význam.
Objavuje sa aj myšlienka takzvaných „spriaznených duší“ – ľudí, s ktorými máme silné puto, či už príjemné alebo náročné. Nie vždy ide iba o harmonické vzťahy; niekedy práve komplikované spojenia prinášajú najväčšie lekcie, odpustenie alebo možnosť napraviť chyby z minulosti. Podľa týchto predstáv sa človek do života vracia nielen kvôli sebe, ale aj preto, aby pochopil druhých a naučil sa väčšej láskavosti.
