Niekedy sa v živote opakujú situácie, ktoré nechápeme. Hádky doma, konflikty v práci, neúspechy, ochorenia… a my si hovoríme: „Prečo sa mi to znova deje? Prečo práve mne?“ Hľadáme odpovede – v lekárskych správach, v knihách, u koučov, v terapii. A predsa sa to opakuje. Ako by za tým všetkým bola neviditeľná ruka, ktorá ťahá za nitky osudu.

V rodinných konšteláciách sa na tieto problémy pozeráme trochu inak. Ako keby sme sa pozreli pod hladinu – tam, kde už nesvieti logika, ale kde hovorí jazyk duše.

Znie to zvláštne, no choroby, problémy vo vzťahoch či kariére často nesú posolstvo. Nie ako trest, ale ako odkaz. A ten odkaz nie je vždy náš – častokrát patrí niekomu, kto tu už možno ani nie je. Starému otcovi, ktorý zomrel mladý. Tetke, o ktorej sa nehovorilo. Rodičom, ktorí niesli neviditeľné bremená.

V konštelačnej práci hovoríme o zapletení. Je to stav, keď v rodinnom systéme zaujmeme miesto, ktoré nám neprináleží. Nevedome. Z lásky. Chceme niečo „napraviť“, niekoho „zachrániť“, niečo „vynahradiť“ – a tak sa stávame nositeľmi emócií, ktoré k nám nepatria. Niekedy to vedie k opakovaným zlyhaniam, inokedy k zdravotným problémom. Duša volá: „Pozri sa sem. Tu to začalo.“

Poznám ľudí, ktorí dlhé roky bojovali so symptómami – bolesťami, úzkosťami, nespavosťou. Keď sa pozreli cez konšteláciu na svoj rod, uvideli veci, ktoré sa nedali logicky vysvetliť – ale ktoré dávali hlboký zmysel ich telu a duši.

Za niektorými závislosťami sa ukrýva smútok niekoho iného. Za vzdorom dieťaťa je často nevypovedaný hnev matky. Za agresivitou malého syna môže stáť potlačený strach otca. Rodinný systém je živý, dýcha s nami – a ak sa niečo pokazí, pošle nám správu. Niekedy formou ochorenia, inokedy cez nefunkčné vzťahy.

Problém je, že ako ľudia máme tendenciu hľadať vinu „tam vonku“. Muž pije – tak sa ho snažíme presvedčiť. Dieťa je neposlušné – tak ho karháme. Nadriadený je nepríjemný – tak trpíme. A tým sa cyklus len prehlbuje. Zlomené vzorce sa neopravia snahou „opraviť druhého“. Uzdravenie prichádza vtedy, keď sa pozrieme dovnútra. Keď si uvedomíme: „Toto nie je len o nich. Toto má niečo spoločné so mnou. S nami. S rodinou.“

Je dôležité povedať – rodinné konštelácie nenahrádzajú lekára. Ale ponúkajú iný pohľad. Dívajú sa na človeka ako na súčasť celku. Ako na list, ktorý patrí k stromu. A keď strom trpí, list nemôže byť zdravý. No zároveň – ak sa list dotkne zeme, ak si nájde svoje miesto – môže sa celá koruna uzdraviť.

Ak privedieš dieťa k terapeutovi, ale nechceš sa pozrieť na seba – zmena bude len dočasná. Dieťa je len zrkadlom. Láskyplným a hlbokým. Ukazuje to, čo ešte nebolo vypovedané. A robí to s čistou láskou. Nesie, lebo chce pomôcť. No ono to nie je jeho úloha.

Metóda rodinných konštelácií nehľadá „vinníkov“. Hľadá príčiny. Hľadá miesto, kde sa niečo v systéme zablokovalo. A ukazuje cestu, ako veci pustiť späť – tam, kam patria.

Zamyslenie na záver:

  • V ktorých situáciách sa cítiš ako v pasci?

  • Snažíš sa niekoho zmeniť? Alebo nesieš niečo, čo ti nepatrí?

  • Ako by vyzeralo tvoje „uvoľnenie“ – ak by si pustil to, čo nepatrí tebe?

Prajem každému, kto vkročí do priestoru rodinných konštelácií, aby sa stretol nielen so svojím problémom – ale aj s hlbokým pochopením, že všetko má svoj dôvod. A každý z nás má právo žiť svoj vlastný príbeh.