Čo sa deje, keď vyzvem klienta, že môže prísť „ riešiť „ svoj problém? Ponúknem klientovi, aby prijal miesto na sedenie vedľa mňa a spýtam sa ho, čo by dnes rád riešil. Väčšinou nechám klienta, aby mi veľmi krátko a stručne povedal, o čo mu ide. Ak má napríklad chronické bolesti hlavy, stačí mi vedieť iba túto informáciu, a poprosím ho, aby vybral zástupcu za seba ( z ostatných zúčastnených, prípadne ak zo situácie vyplynie, tak aj ďalšie osoby zo zúčastnených). Zástupci o osobách, ktoré zastupujú nevedia žiadne informácie. Niekedy im poviem, akú osobu z rodiny klienta zatupujú ( otca, matku, dieťa…atď). Potom dám zástupcom pokyn, aby si navnímali svoje telo, myšlienky a pocity, a ak majú potrebu sa posunúť inde v miestnosti, nech to kľudne urobia. Všetko ostatné, pre mňa dôležité vyplynie z danej konštelácie, z pohybu alebo výrokov zástupcov. Pretože nik nevie, ako sa cítia alebo pohybujú „ bolesti hlavy“, v iných prípadoch napríklad „ anorexia“…“ neplodnost“..a rôzne iné problémy, nemôžu si zástupci vytvárať predstavu o tom, čo majú cítiť a čo majú robiť – sú iba nútení nasledovať svoj pocit,..pohyb….(Samozrejme, že väčšinou sa konšteláciami riešia skôr akékoľvek vzťahové, pracovné, susedské, materiálne problémy, atd.) Ak by som sa vopred pýtala na fakty podrobnejšie, mohlo by to ovplyvniť zástupcov. Ak je zástupca vo svojej „ roli“ bez informácii, zostáva „ nevinný“, a teda sa môže úplne oddať svojim aktuálnym pocitom a náladám. V rodinných konšteláciách teda zástupci „ nehrajú“ a „neinterpretujú“ žiadne roly, ale skôr preukazujú akýsi vnútorný „ vnem“. ( Vôbec to nie je „hranie divadla“). Tento vnem môže byť napríklad : teplo, chlad, slabosť, chvenie, návaly potenia, tŕpnutie končatín, alebo sa prejavuje emocionálnym pocitom : smútok, priazeň, nepriazeň, hnev, radosť, strach, smiech, alebo impulzom k pohybu: väčšia blízkosť, či vzdialenosť k nejakej osobe, nesmerovanie sa k niekomu, či odvracanie sa od niekoho, pocit odchodu, objatie..atď. Z pohybov alebo z ústneho podania vie konštelár zistiť, aká téma a osoby sú napríklad vylúčené, prehliadané, alebo komu sa ostatní členovia rodiny vyhýbajú, prípadne kde v rodinnom systéme je príčina klientovho problému. Toto všetko dokáže konštelárovi odkryť skrytú dynamiku rodiny, duševné zapletenia jednotlivých členov a tiež vyplynie z toho obraz riešenia pre zasiahnutých problémom. Zástupci cítia ako skutočné osoby, ktoré zastupujú, hoci o nich nič konkrétne nevedeli. Samozrejme to zo začiatku znie neuveriteľne, ale keď to človek raz zažije, nemá dôvod spochybňovať túto metódu, hoci to sám nevie vysvetliť. Pre kritikov je to akýsi „ezoterický humbuk“ alebo nejaké „ čáry máry“, avšak nie je to tak. Pretože okrem mnoho ľudí, kt. to zažili dokázal aj Peter Schlotter empiricky vo svojej vedeckej štúdii, že rôzni zástupci rovnako dokážu vyjadriť základné vlastnosti a pocity osôb, ktoré reprezentujú. Schlooter postavil pomocou figurín v životnej veľkosti rovnakú systémovú konšteláciu v niekoľkých miestnostiach. Potom na tých miestach postavil veľké množstvo rôznych zástupcov, pričom raz postavil rôzne osoby na rovnaké miesta a druhý raz postavil rovnaké osoby na rôzne miesta. Celkom stálo 130 ľudí v 2700 konšteláciách. Výpovede o ich pocitoch boli nahrávané na kameru . Výsledok: výroky zástupcov sa veľmi výrazne zhodovali, a to bez ohľadu na pohlavie, vek alebo socializáciu. Zisťujeme, že zástupci majú v konšteláciách prístup k pocitom a udalostiam, o kt. nemajú žiadne informácie a nemôžu teda o nich nič vedieť… v skutočnosti tu dochádza k tomu, že sa dostaneme do kontaktu s poľom, ktoré nás ako človeka presahuje, a ktoré naše myslenie, pocity a jednanie uložilo ako vzpomienky. Albrecht Mahr toto pole popísal ako „informačné pole“. Každá myšlienka a životná udalosť z minulosti, prítomnosti a pravdepodobne aj z budúcnosti je obsiahnutá v tomto poli. Hovorí sa, že skôr ako si prvý človek niečo pomyslel alebo pocítil, toto pole už existovalo, a do tejto dimenzie sa to opať vracia, keď na to zabudnete. Aby sme to dokázali vnímať. Musíme iba vedieť ako zapnúť prijímač. ( Ako deti sme to dokázli bez menších problémov, ale postupom času, výchovou a spoločnosťou sme na to „ zabudli“. Dobrým príkladom môžu byť aj zvieratá, napríklad aj to, ako dokáže váš pes vycítiť, že sa vraciate domov skôr, ako začuje kľúč v zámke?) Ako zapnúť prijímač? Tak, že bez toho´, že by sme niečo vedeli, presunúť sa do „ svojho vnútra“ a nasledovať svoje pocity – nič iné, iba naučiť sa opäť vnímať svoje pocity ( treba si jednoducho na to spomenúť). Podmienkou, aby sme spoznali niečo nové, je teda „ nevedomosť“ – paradox. Zaujímavé je, že to funguje aj v tom prípade, ak zástupca neverí a nemá s tým žiadne skúsenosti
