Konštelár vyzve osobu, ktorá má záujem riešiť svoj problém, aby si vedľa neho sadol. Spýta sa aký problém chce záujemca riešiť, ale žiada iba základné informácie. Nie je to ako na psychoterapii, kde klient podrobne o probléme rozpráva. Spravidla je až nežiadúce, aby konštelár vedel podrobnosti, pretože to môže skresliť jeho pohľad na konšteláciu. ( Je to logické, pretože by mal problém podaný iba z jednaj strany, z jedného pohľadu, a keby bol ten pohľad jediný správny, problém by neexistoval..). Po základných informáciách o probléme ( klient sa naozaj nemusí obávať odhaľovania súkromia) konštelár požiada klienta, aby vybral spomedzi zúčastnených niekoho za seba, a následne mu povie ďalšie informácie o výbere ostatných zástupcov jeho rodiny zo zúčastnených…
Na mieste, kde stojíte ako zástupca, sa dostávate do kontaktu s pocitmi, lepšie povedané s vnímaním, a to vnímanie patrí osobe, ktorú zastupujete. Jedná sa o telesné vnímanie ..zima..teplo, tlak alebo čokoľvek iné. Môže sa stať, že vám budú tieto pocity známe, pretože väčšinou je tomu tak, že človek nie je do role zástupca vybraný náhodne. Pocit vám môže pripadať povedomý, ale v tú chvíľu má čo do činenia s osobou, ktorú reprezentujete. Niekedy sa však tiež jedná o pocit, ktorý ste doposiaľ nepoznali. Potom je jasné, že si všimnete: Toto vôbec nepoznám, to určite nebolo „ moje“. Niekedy sa jedná o pocit, ktorý ste v takej podobe doposiaľ nepoznali, ktorý vás ale neskôr dostane do kontaktu s niečím, čo je dôležité pre váš vlastný proces, čo má čo do činenia s vašou rodinnou históriou alebo vnútorným duševným procesom. Z tohto hľadiska je u postaveného do konštelácie veľmi dôležitý aspekt tejto práce a tiež ohromný dar, ktorý sa človeku otvorí. Zväčša nie je náhodou, že je určitá osoba postavená do role určitého člena rodiny, pretože v priebehu rozvíjajúcej sa konštelácie táto osoba sama zistí, že osoba, ktorú „hrá“ má podobný problém ako ona sama, takže UŽ AJ postavenie osoby do role niekoho, rieši určitý aspekt jeho života, hoci nie je zadávateľ konštelácie ( akoby aj iba hranie určitej roli bolo malou konšteláciou reálneho života osoby, ktorá „hrá„ danú rolu). Ten, kto si konšteláciu stavia, sedí vedľa konštelára a na situáciu sa IBA pozerá. Za seba, teda tiež vyberá zástupcu, a keď sa na konci nájde riešenie problému, často ho postaví konštelár na „ svoje „ miesto, aby mohol dianie a riešenie pocítiť na vlastnej koži.
