Rozvod je vždy traumatický a bolestný ako pre muža, tak aj pre ženu. Človek vstupuje do manželstva s vidinou šťastnej budúcnosti a množstvom očakávaní, preto je rozvod vždy traumatizujúci. Obe strany si vzájomne vyčítajú, čo sa stalo. Vzdor a hnev, ktorý ich ovláda je často len akousi obranou, aby potlačili bolesť a vnútorný smútok. Často krát vzniká ilúzia, že ak sa príde na príčinu konfliktu, dalo by sa rozvodu zabrániť. Mnoho krát rozvedení manželia a ich príbuzní špekulujú o tom, ako všetko mohlo byť inak. Pri hľadaní dôvodu rozvodu ľudia nachádzajú skutočnosti, ktoré naznačujú, prečo sa ich manželstvo rozpadlo. Často však tieto dôvody nezobrazujú realitu, pretože to sú viditeľné príčiny, o ktorých ľudia zvyknú uvažovať.  Hľadajú vinníka, aby sa mohli ospravedlniť, pritom dôvody sú mnoho krát skryté v rodinnom systéme, v rodovom programe človeka. Pre ľudí je veľmi ťažké vzdať sa hľadania dôvodov, pretože by sa museli zmieriť s osudom. Je náročné súhlasiť a uvedomiť si, že nebolo v ich moci, aby tomu predišli. Je ohromne ťažké vziať na seba  časť zodpovednosti za to, čo sa stalo, za to, čo sa im v manželstve nepodarilo. Dlhé roky po rozvode nosia stále v duši krivdu. Nosenie krivdy je jasným dôkazom neukončeného vzťahu po rozvode. Takéto pocity má väčšina rozvedených ľudí. Takto obaja rozvedení partneri zostávajú stále vzájomne pspojení, aj keď sa navonok zdá, že už nemajú nič spoločné. Niekedy si aj po desiatkach rokov dokážu spomenúť na staré krivdy. Práve táto väzba založená na  starých krivdách a sťažnostiach  bráni  bývalým manželom v ďalšom budovaní vzťahu s opačným pohlavím. Aké má táto situácia riešenie? Dokážu rozvedení partneri opätovne nájsť šťastie v partnerstve? Na rodinných konšteláciach sa vo veľkej miere riešia vzťahové problémy, a teda aj problémy po rozvode. Opakovane vídavame pri rzostavení konštelácii, ako jeden z partnerov nedokáže odpustiť, doslova vidieť krivdu v očiach jedného z nich. V takomto prípade sa situácia rieši tak, že zástupcovia v rolách rozvedených manželov sa  natočia k sebe, a ten, kto rozvod neprijal povie druhému partnerovi: „ Naše manželstvo sa rozpadlo – nevyšlo to a je mi to ľúto. Beriem svoju časť zodpovednosti za to, čo sa nám nepodarilo, a tebe nechávam tvoju časť zodpovednosti. Prijímam všetko, čo si mi dal, ďakujem ti za to a vážim si to, a všetko, čo som ti dala ja , si môžeš nechať. „ Obaja sa potom pozrú na svoje deti a povedia :“ Všetko pekné, čo bolo medzi nami, žije naďalej v našich deťoch. Nech sa medzi nami stalo čokoľvek, navždy zostaneš im otcom a ja ich matkou. Rozídme sa v pokoji.“ Bert Hellinger, ktorý rozvinul metódu rodinných konštelácii hovoril, že je nutné v prípade rozchodu priznať, že si vážime svojho bývalého partnera presne takého akým je.  Presne taký aký bol, bol pre nás tým správnym partnerom v tej chvíli. ( Možno bol správnym partnerom pre náš rast.)

AK sa bývalí manželia zmieria s aktuálnou situáciou, príjmu, čo sa stalo, potom sa oslobodia oni sami a tiež prepustia aj svojho partnera. Deti sa cítia lepšie, ak sa obaja rodičia vzájomne rešpektujú. Kto si neváži svojej bývalej manželky ( manžela), neváži si jej ( jeho ) časť v ich spoločných deťoch….