Na úvodný rozhovor pred hypnotickým regresom ku mne prišla žena, pri ktorej som už od prvých chvíľ vnímala obrovskú vnútornú silu. Inteligentná, schopná, vedomá, plná energie. Mala som pocit, že patrí k ľuďom, ktorí dokážu zvládnuť takmer všetko. A možno práve v tom bol ukrytý jeden z jej problémov.
Bola zvyknutá zvládať. Starať sa. Pomáhať. Riešiť problémy druhých. Byť tou, na ktorú sa ostatní môžu spoľahnúť. Pre ľudí okolo seba dokázala urobiť nesmierne veľa— až tak veľa, že človekom, na ktorého postupne zabúdala, bola ona sama.
Bola perfekcionistka. Záležalo jej na mienke okolia a nebolo pre ňu jednoduché postaviť sa sama za seba. V práci už cítila, že sa nemá kam ďalej posúvať, a začínalo ju to frustrovať. Niekde hlboko v sebe pritom nosila svoj vlastný sen. Predstavu inej budúcnosti, vlastného podnikania— niečoho, čo by bolo skutočne jej. Lenže vždy, keď sa k tejto predstave priblížila, objavili sa pochybnosti. Čo ak to nevyjde? Čo ak zlyhám? Čo povedia ostatní? A tak zostávala stáť na mieste.
Už počas nášho rozhovoru sa objavila jedna veľmi dôležitá spomienka z detstva. Keď sa jej rodičia rozišli, mama jej povedala vetu, ktorá sa mohla hlboko zapísať do detského prežívania: „Teraz mi musíš pomáhať, pretože sme na všetko samé.“ Pre dospelého človeka môže takáto veta znieť nevinne. Pre malé dieťa však môže znamenať obrovské bremeno. Akoby od tej chvíle už nestačilo iba byť dieťaťom. Akoby bolo potrebné pomáhať, zvládať, starať sa a niesť zodpovednosť, ktorá mu ešte vôbec neprislúchala.
A možno práve niekde tam začal vznikať vzorec, ktorý si niesla ďalej životom: musím sa postarať, musím pomôcť, musím druhým uľahčiť život.
Počas regresu sa najskôr objavila zvláštna telesná reakcia. Klientke výrazne oťaželi ruky a následne sa pridalo silné búšenie srdca. Nechali sme telo, aby nás viedlo. Hľadali sme prvú spomienku, v ktorej jej telo poznalo tento pocit.
Objavila sa tma. A v nej malé dievčatko, približne troj- až päťročné. Schovávalo sa za rohom. Nechcelo vyjsť. Bálo sa. Postupne sa otvoril obraz rodičov, ktorí sa veľmi hádali. Kričali na seba a malé dievčatko ostávalo samo so svojím strachom. Jeho srdiečko prudko bilo.
Práve tu sa začali uvoľňovať staré emócie. S touto malou časťou klientky sme zostali dlhší čas. Snažili sme sa vytvoriť priestor, v ktorom by sa vnútorné dieťa mohlo opäť priblížiť k svojej dospelej časti, prijať ju a napokon sa s ňou spojiť. Aby sa tá kedysi oddelená a zranená časť mohla symbolicky vrátiť späť a klientka mohla cítiť väčšiu celistvosť.
Lenže malé dievčatko ešte nebolo pripravené. Potrebovalo čas. Bolo príliš zranené a príliš dlho zostávalo samo so svojím strachom. Akoby ešte nedokázalo úplne uveriť ani svojej dospelej podobe, že tentoraz ho už naozaj neopustí. Že naň znovu nezabudne. A tak sme ho do ničoho nenútili.
Namiesto okamžitého spojenia vznikla jemná dohoda: Klientka sa bude so svojím vnútorným dieťaťom stretávať každý večer pred spaním. Bude s ním hovoriť, venovať mu pozornosť a postupne si získavať jeho dôveru— dovtedy, kým samo nebude pripravené prísť bližšie.
Až potom regres pokračoval ďalej. Objavila sa nádherná lúka zaliata svetlom. Klientka si chvíľu iba užívala pokoj a svetlo, ktoré ju obklopovalo. No zvláštne bolo, že sa odtiaľ nedalo nikam pokračovať. Akoby bola lúka napriek svojej kráse uzavretá stenami. Mala som pocit, akoby sme sa už nachádzali „hore“, v spirituálnom priestore, a potrebovali sme sa dostať späť nadol.
Napokon sa objavil rebrík. Klientka po ňom začala zostupovať nižšie a nižšie, až sa pred ňou otvorila úplne iná krajina. Najskôr les, a potom malá chalúpka. Tam sa začal odvíjať príbeh iného života.
Videla sa ako mladá, silná žena, približne tridsaťročná. Bola bosá a mala na sebe jednoduché plátené oblečenie. V jej živote boli štyri dôležité osoby— manžel, syn, mama a ona sama. A prišlo niečo veľmi zaujímavé. Klientka vnímala, že manžel, syn aj mama nesú rovnaké energie ako ľudia, ktorí sú jej najbližší v súčasnom živote.
Bol to pekný život. Rodina spolu vychádzala, mali sa radi, rozumeli si. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že tomu príbehu nič nechýbalo. A predsa v ňom niečo chýbalo. Ona sama.
Celý život sa starala o ostatných. Robila to, čo bolo potrebné. Plnila povinnosti, zabezpečovala rodinu, fungovala. Akoby žila na autopilota. Roky plynuli. Syn vyrástol a odišiel svojou cestou. Manžel zomrel skôr ako ona. A žena, ktorá celý svoj život venovala starostlivosti o druhých, zostala na jeho konci sama.
Videla sa ako stará žena ležiaca v posteli. Nebola pri nej rodina. Manžel už nežil, syn bol preč. A keď sa obzrela za svojím životom, bolo v ňom veľa povinností, veľa starostlivosti o druhých— ale veľmi málo jej vlastných snov, túžob a radostí. Akoby počas všetkého toho „musím“ postupne prestala cítiť samu seba.
Počkali sme, kým duša opustí telo, a vystúpili sme s ňou opäť hore do spiritu. A práve tam prišlo najdôležitejšie pochopenie. Pýtali sme sa, prečo jej bol ukázaný práve tento život. Klientka sama začala vidieť jeho synchronicitu so životom, ktorý žije dnes.
Opäť sa stará o všetkých okolo seba. Opäť rieši, pomáha, vybavuje a zachraňuje. Opäť funguje na autopilota. A opäť niekde medzi všetkými povinnosťami zostáva ona sama až na poslednom mieste.
Minulý život jej neukázal, čo musí urobiť. Ukázal jej však, kam môže viesť život, v ktorom človek neustále odkladá seba. Akoby dostala možnosť pozrieť sa na koniec jedného príbehu ešte skôr, než rovnakým spôsobom dopíše ten súčasný. A vtedy sa v nej niečo pohlo. Možno už naozaj nastal čas začať svoj život meniť.
Ešte pred návratom mala klientka jedno želanie. Túžila sa stretnúť so svojím starkým. Požiadali sme teda jej podvedomie a dušu, aby jej toto stretnutie umožnili. Bolo veľmi emotívne a zároveň krásne.
Akoby jej aj starký svojím spôsobom pripomínal niečo, čo ona sama už dávno vie: Vieš, čo máš urobiť. Nič ti v skutočnosti nebráni. Potrebuješ sa iba rozhodnúť a vykročiť.
Možno práve preto jej bol ukázaný aj ten predchádzajúci život— nie ako rozsudok, ale ako príležitosť. Príležitosť pochopiť. A tentoraz sa rozhodnúť inak.
Na tomto regrese bolo nádherne vidieť, ako sa jednotlivé obrazy postupne spojili do jedného celku. Malé dievčatko, ktoré sa veľmi skoro naučilo niesť zodpovednosť. Dospelá žena, ktorá je zvyknutá všetko zvládať a starať sa o druhých. A obraz iného života, v ktorom rovnaký spôsob fungovania pokračoval až do staroby.
Hypnotický regres nemusí človeku povedať, čo má urobiť. Môže mu však pomôcť uvidieť súvislosti, ktoré si v bežnom vedomom stave neuvedomuje. Niekedy nás privedie k detským spomienkam a emóciám, v ktorých mohli vzniknúť naše dnešné strachy či vzorce správania. Inokedy sa objavia symbolické obrazy alebo príbehy minulých životov, v ktorých človek nachádza prekvapivé paralely so svojím dnešným prežívaním.
A práve pochopenie môže byť prvým krokom k zmene. Keď človek uvidí, prečo stále zachraňuje druhých, prečo sa bojí zlyhania, prečo potrebuje súhlas okolia alebo prečo seba neustále odsúva na posledné miesto, dostáva možnosť prestať tieto vzorce iba nevedome opakovať. Môže sa začať rozhodovať inak. Vedomejšie. Viac v súlade so sebou.
Preto hypnotický regres nevnímam iba ako cestu do minulosti. Môže byť predovšetkým cestou k pochopeniu našej prítomnosti. Pretože minulosť už prepísať nedokážeme. Ale keď pochopíme jej posolstvo, svoj dnešný príbeh môžeme začať písať inak.
