Pocit viny je veľmi silný a často nevedomý mechanizmus, ktorý môže mať významný vplyv na život jednotlivca. Ak človek pocíti vinu a prizná si ju, môže sa z tejto emócie dostať k uzdraveniu, pretože vtedy ide o primárny pocit viny, ktorý je zdrojom sily a sebapoznania. Avšak, ak človek pocit viny vytesní a začne sa presviedčať, že za niečo nemôže alebo sa s udalosťou nijako neidentifikuje, tento pocit sa stáva ťažkým a oslabujúcim, vytvára nevedomý stres a napätie v jeho živote.
Zaujímavé je, že pocit viny nie je len individuálny problém, ale môže byť súčasťou širšej rodinnej dynamiky. Ako uvádza text, rodičia môžu svojimi slovami vytvárať v deťoch sekundárny pocit viny, tým že ich učia, že sú milované len vtedy, keď sa správajú podľa očakávaní. Tento model môže mať dlhodobý dopad na dieťa, ktoré sa začne cítiť vinné, ak sa nevyrovná s neustálymi požiadavkami a normami, ktoré sú mu vnútené.
Pocit viny, ktorý je prevzatý z rodinnej histórie, môže mať hlboké korene v rodových vzorcoch. Ako ukazuje príklad Alexandra, tento pocit sa môže preniesť z predkov, ktorí zažili utrpenie alebo straty. V jej prípade to bola jej babička, ktorá počas vojny stratila tri deti. Alexandra pocítila jej bolesť, a tým prevzala jej vinu. V konštelačnej práci sa potom ukázalo, že jej bolo potrebné uznať babičkin osud a prepustiť ju z tejto viny, aby mohla sama žiť svoj vlastný život a prijať ho taký, aký je.
Rodinné konštelácie, ako metóda práce so súvislosťami a dynamikami v rodinných systémoch, ukazujú, že pocit viny môže mať hlboký koreň v minulosti, a keď ho človek dokáže identifikovať a „odovzdať“ predkom, môže sa oslobodiť a žiť v súlade s vlastným osudom. Tento proces, aj keď je veľmi emocionálny, môže človeku pomôcť nielen porozumieť, ale aj precítiť, prečo sa správa určitým spôsobom a ako sa môže oslobodiť od negatívnych rodinných vzorcov.
Tento „aha moment“, keď si človek uvedomí súvislosti medzi minulými udalosťami a svojím súčasným správaním, je jedným z najtransformačnejších okamihov v konštelačnej práci. Pomáha jednotlivcovi nielen pochopiť, ale aj emocionálne uvoľniť, čo môže byť veľmi oslobodzujúce.
Kazuistika:
Alexandra sa v každej životnej situácii neustále obviňovala z toho, čo sa stalo. Aj v priebehu bežného rozhovoru sa dokázala niekoľko krát ospravedlniť za to, z čoho ju nik neobviňoval: „Prepáč, ž som sa nemohla s tebou stretnúť skôr“.. “Prepáč, že som nepočula zvonenie telefónu“…atď. V priebehu konštelačnej práce, sa ukázalo, že pocit vina bol prevzatý. Kto sa cítil previnilo v rodinnom systéme Alexandry? Bola to jej babička, ktorej behom vojny zomreli tri deti. V priebehu konštelácie Alexandra precítila babičkinu bolesť, a veľmi plakala. Bolo potrebné v konštelácii svojej babičke povedať : „Babička bolo pre teba veľmi ťažké prežiť smrť svojich detí. Cítim tvoju bolesť a z lásky k tebe, som ju niesla s tebou. Nech už je tvoja vina akákoľvek, ponechávam ju teraz tebe. Tvoj osud si vážim. Teraz nechávam a tvoju bolesť a tvoj osud tebe. Svoj život prijímam tak, ako mi bol daný. Babička prosím buď ku mne láskavá, ak budem žiť lepšie ako ty.“…( O. Solodovnikova, 2022)
Kto ešte nezažil atmosféru na rodinných konšteláciach, pre toho sa tieto slová môžu zdať prehnané. Celá konštelačná metóda je založená na práci s vlastnou dušou, pocity, ktoré účastníci pociťujú sú skutočné, mnoho krát človek pocíti akýsi „aha moment“ , kedy dávne udalosti zapadnú do správania účastníkov, klient pochopí súvislosti, vlastne nie len pochopí, ale aj precíti. Metóda je úžasná v tom, že sa nedá zneužiť, vždy sa dejú veci iba v súľade s dušou.
