Pre dieťa je emocionálny kontakt s rodičom základom jeho pocitu bezpečia a sebavedomia. Rodič, ktorý je emocionálne neprítomný, sa stáva neviditeľným v živote svojho dieťaťa. Dôvody tejto neprítomnosti môžu byť rôzne – od vnútorných problémov, depresie, úzkosti až po nezdravé rodinné dynamiky, ktoré často vyplávajú na povrch v rámci rodinných konštelácií. Tieto konštelácie nám pomáhajú pochopiť, čo sa skrýva za narušenými vzťahmi a prečo sa niektorí rodičia nedokážu plne otvoriť svojim deťom.

Kedysi nevinné dieťa, ktoré je zvyknuté na emocionálny kontakt a interakcie, začne pociťovať, že niečo nie je v poriadku, keď rodič nie je prítomný v jeho emocionálnom svete. Najprv si možno nevšimne, že niečo chýba, ale postupne začne chápať, že sa na rodiča nemôže spoľahnúť. Pocity úzkosti a znepokojenia sa začínajú objavovať, a keďže deti sú veľmi citlivé na energetické vlny v rodine, začnú hľadať príčiny tejto emocionálnej neprítomnosti vo vlastnej osobnosti. Tieto pochybnosti môžu viesť k sebakritike a pocitu viny, že nie sú dosť dobré, aby si zaslúžili plnú pozornosť rodiča.

Existuje však kritický bod, keď si dieťa uvedomí, že aj napriek všetkému úsiliu sa k rodičovi jednoducho nedostane. Tento moment môže byť veľmi bolestivý a zanecháva v dieťati pocit zúfalstva, sklamania a hnevu. Vzťah s rodičom začína klesať na dno, a dieťa začne strácať rešpekt a úctu, pretože pocíti, že rodič nie je schopný naplniť jeho emocionálne potreby.

Na druhej strane, aj rodič, ktorý je emocionálne neprítomný, cíti túto vzdialenosť. Mnohokrát je tento rodič sám vo svojej vlastnej emocionálnej bolesti, čo mu bráni v tom, aby bol prítomný pre svoje dieťa. V týchto prípadoch sa rodič snaží o starostlivosť, ale jeho schopnosť dať dieťaťu emocionálne uspokojenie je obmedzená, pretože všetku svoju energiu venuje svojej vlastnej bolesti alebo vytesneniu týchto pocitov. Potláčanie emócií je veľmi vyčerpávajúce a vyčerpáva obrovské množstvo psychickej energie, čo môže viesť k tomu, že rodič jednoducho nemá dosť síl na to, aby sa plne venoval potrebám svojho dieťaťa.

V konšteláciách sa často ukazuje, že tento rodič nie je schopný dať viac, ako už dieťa dostalo. A aj keď sa rodič snaží, v dôsledku vlastnej emocionálnej bariéry nedokáže úplne preniknúť k dieťaťu a poskytnúť mu plnú emocionálnu podporu, ktorú potrebuje. Tento cyklus môže trvať roky, kým sa rodič alebo dieťa uvedomia, že skutočná zmena začína práve pri prijatí tejto reality.

Pre dieťa je v takýchto prípadoch často bezpečnejšie, ak sa postupne naučí žiť bez tejto emocionálnej blízkosti, aj keď je to bolestné. Týmto spôsobom sa dieťa bráni ďalšiemu sklamaniu a učí sa prežiť aj v emocionálne chladnom prostredí. Tento proces však môže byť dlhý a náročný, a je nevyhnutné, aby sa našli spôsoby, ako vyliečiť tieto rany, ak sa to ešte dá. V rodinných konšteláciách sa často ukazuje, že uzdravenie môže prísť, keď obidve strany – rodič aj dieťa – začnú akceptovať svoje bolesti a zlyhania, a cez pochopenie a úctu sa otvoria k vzájomnému uzdraveniu.