Karma nie je trest. Nie je kliatba, ani pomsta vesmíru. Karma je lekcia – šanca pochopiť, rásť, liečiť. Je to príležitosť, ktorú duša dostáva, aby sa naučila milovať, odpúšťať, súcitiť. Aby napravila to, čo bolo narušené – nielen voči iným, ale aj voči sebe.
Hovorí sa, že čo človek zaseje, to aj žne. Nie je to len prázdna fráza – každá naša myšlienka, slovo či čin má svoj dosah. Ako tiché vlnky na hladine, ktoré sa šíria do priestoru – často oveľa ďalej, než si uvedomujeme. A my, ako vedomé bytosti, nesieme zodpovednosť za to, čo do sveta vnášame.
Zaujímavým paradoxom karmy je, že najistejšia cesta, ako sa v ďalšom živote stať súčasťou niečoho, voči čomu sme mali odpor – napríklad určitej rasy, náboženstva či sociálnej skupiny – je nenávisť. Duša, ktorá niečo alebo niekoho odmieta, sa môže reinkarnovať práve do ich kože. Prečo? Aby pochopila. Aby cítila. Aby zažila, aké to je byť „tým druhým“. Pretože práve cez zážitok môže rásť súcit.
Karma nie je o pomste. Je o poznaní.
Naši rodičia, priatelia, partneri, ale aj tí, čo nám ubližujú – všetci majú slobodnú vôľu. Ich činy sú ich vlastnými rozhodnutiami. Nie sú našou karmou, ale môžu byť súčasťou nášho učenia. Aj oni sa učia – tak ako my. A niekedy, keď duša túži po zrýchlenom vývoji, vyberie si ťažkú cestu. Narodí sa do náročných podmienok, stretne sa s bolesťou, nepochopením či odmietnutím – nie preto, že by si zaslúžila trest, ale preto, že v tých skúškach sa ukrýva sila a hĺbka, akú by v pohodlí nikdy nenašla.
Ako napísal Pavel „Hirax“ Baričák:
„Naše problémy sú rýchlovýťahmi k nášmu rastu.“
A keď sa lekcia naučí, keď pochopíme, čo sme mali pochopiť – ďalšie utrpenie prestáva mať zmysel. Ani karmický dlh nemusí byť celkom splatený – no ak sa zmení naše vedomie, ak sa v nás prebudí láska, odpustenie a pochopenie, vtedy sa uzdravuje všetko. Aj minulosť.
