Jedného dňa ku mne na úvodný rozhovor pred hypnotickým regresom prišla žena, ktorá pôsobila veľmi vyrovnane, inteligentne a aktívne. Možno až príliš aktívne. Sama o sebe hovorila, že jej život riadi najmä racionálna a analytická myseľ. Neustále premýšľanie, potreba chápať, kontrolovať a analyzovať boli jej prirodzenou súčasťou.
Keď rozprávala o svojom detstve, neobjavovali sa žiadne výrazné traumy. Vyrastala v pokojnom prostredí, s oboma rodičmi, ktorí sú dodnes prítomní v jej živote a majú medzi sebou pekný vzťah. Má manžela, syna, stabilné zamestnanie… a predsa cítila, že ju niečo volá ďalej.
Uvažovala nad štúdiom nového smeru, ktorý by mohla raz prepájať aj s hypnózou vo svojej praxi. Neprišla si po veštbu ani odpovede o budúcnosti. Chcela skôr pochopiť samu seba. A tiež dlhoročné migrény, ktoré už roky riešila medikamentózne.
Po úvodnom uvoľnení sa začali objavovať prvé obrazy. Uvoľňovacie techniky spojené s predstavou mora na klientku nefungovali — more vnímala ako studené a nepríjemné miesto, ktoré ju nedokázalo ukľudniť. Preto sme prešli k inej forme relaxácie. Predstava lúky zaliatej slnkom v nej vyvolala oveľa väčší pocit bezpečia a uvoľnenia. Aj napriek tomu bolo cítiť, aké náročné je pre ňu skutočne vypnúť myseľ. Sama priznala, že podobné je to aj pri meditáciách — hlava stále pracuje, analyzuje a nedovolí jej úplne povoliť kontrolu.
Najskôr videla svet akoby cez úzku škáru. Domy, komín, krajinu… no pohľad bol obmedzený, akoby od sveta oddelený len úzkym priezorom.
Keď skúmala vnútorný priestor, opakovane vnímala vysoký múr.
Tento symbol v sebe niesol veľmi zaujímavú energiu. Nepôsobil desivo ani nepriateľsky. Skôr ako hranica medzi tým, čo už človek vie, a tým, čo ešte len čaká na objavenie. Akoby jej duša už od detstva cítila, že existuje širší svet poznania, hlbšie súvislosti a odpovede, ku ktorým sa raz dostane — no ešte nenastal správny čas.
Vzápätí sa objavilo malé dievčatko. Až keď od obrazu akoby vnútorné odstúpila ďalej, uvedomila si, že tým dieťaťom je ona sama. Vnímala sa, ako pozerá cez malú dieru vo vysokom nekonečnom múre, ktorý nemal koniec ani hore, ani po stranách.
Videla samu seba ako veselé, zvedavé a živé dieťa, hladné po vedomostiach. Aj ono cítilo prítomnosť múru, no napriek tomu zostávalo hravé, neposedné a šťastné.
Prichádzali jej krásne spomienky na starého otca, ktorý jej rozprával príbehy a otváral jej svet fantázie. Videla sa v jeho izbe, ako kreslí obrázky do pamätníka tak, ako to kedysi robieval on. Sedela na gauči so sladkosťou v ruke, zatiaľ čo starý otec stál otočený chrbtom pri veľkom stole a rozprával jej fascinujúce príbehy o ľuďoch z dediny. Ona ho počúvala, vypytovala sa a s detskou zvedavosťou nasávala každý detail.
Pokúsili sme sa spojiť jej dospelé ja s touto mladšou časťou. Nebol tam odpor ani smútok. Len akási tichá dohoda, že teraz ešte nie je čas. Nakoniec si spontánne dali prísľub, že sa budú stretávať každý večer pred spaním.
Následne klientka spontánne vstúpila do iného života.
Objavila sa studená, zasnežená krajina. Muž na saniach ťahaných psím záprahom blúdil nekonečnou bielou krajinou. Pôsobil stratene, akoby hľadal cestu domov. Klientka intuitívne cítila, že tým mužom bol jej otec z daného života.
Keď sme sa posunuli v čase ďalej, v diaľke sa objavil malý drevený domček, skôr chalúpka, v ktorej sa svietilo.
Ocitla sa v jednoduchom príbytku, kde žila stará žena. V jej energii okamžite spoznala svoju súčasnú starkú. Sama seba videla ako malého chlapca s pehami a hnedými vlasmi, približne vo veku osem až desať rokov.
Jednou z výrazných spomienok bola situácia, keď jej otec spolu s ďalšími mužmi zastrelil ich starého psa. Chlapec cítil obrovský smútok, no zároveň chápal, že psík bol už starý a chorý a že smrť bola milosrdnejším riešením. Napriek tomu prišla silná beznádej a pocit obrovskej straty — akoby prišiel o svojho jediného skutočného priateľa. Chalúpka stála na samote a práve pes bol jeho najbližším spoločníkom.
Keď sme hľadali spomienku na matku, objavil sa len obraz chorej ženy ležiacej na posteli. Spotená, slabá, umierajúca. Malý chlapec mal vtedy približne desať rokov.
Celý život vnímal ako veľmi osamelý a smutný. Mal pocit, že ľudia, ktorých miloval, z jeho života postupne odchádzali a zostávala len prázdnota.
Posledná scéna tohto života bola mimoriadne silná.
Ako približne pätnásťročný stál na vysokej skale. Bol unavený osamelosťou a bolesťou, ktorú už nedokázal niesť. Roztiahol ruky ako vták a skočil.
Klientka pri tejto scéne cítila obrovskú ťažobu. Akoby na nej ležal obrovský kamenný balvan. Vnímala hlbokú tiaž depresie, smútku a bezvýchodiskovosti. Na tej skale bola úplne presvedčená, že skočí. Necítila ani najmenšie zaváhanie — v tej chvíli to pre ňu bolo jediné možné riešenie.
Práve v tejto chvíli prišlo veľmi silné pochopenie. Uvedomenie, aké nesmierne dôležité je mať pri sebe ľudí, nenechávať sa izolovať a nedovoliť samote, aby človeka úplne pohltila. Chladný otec, život bez emócií a absencia blízkosti boli utrpením, ktoré už nedokázala ďalej niesť.
Videla svoje telo dole medzi ostrými skalami. Hlavu zaliatu krvou. A zároveň obrovské ticho.
Keď sme sa pýtali, či existuje ešte nejaká dôležitá spomienka, objavil sa ďalší život. Začínal sa svadbou.
Sedela sama pri stole a pozorovala svoju šťastnú sestru. Neďaleko videla malého chlapca v krátkych nohaviciach, košeli a s trakmi, ako sa naháňa s paličkou v ruke. Mohol mať tri alebo štyri roky. Intuitívne cítila, že je to jej syn.
Vedľa nej stál aj o niečo starší chlapec — približne päťročný. Bola na svadbe svojej sestry, v ktorej okamžite spoznala svoju dnešnú najlepšiu priateľku. Cítila úprimnú radosť z jej šťastia a zo srdca jej priala krásny život.
Neskôr prichádzali už len útržky.
Železničná stanica. Lúčenie so sestriným dospievajúcim synom. Tvrdá práca v továrni za šijacím strojom.
Sama vychovávala svojho syna.
Otcom dieťaťa bol jej nadriadený z továrne — muž, ktorý si ju získal pozornosťou, sľubmi a hranou láskou. Po narodení syna sa však začal meniť. Objavila sa agresia, manipulácia, chlad a ponižovanie. Veľa kričal, psychicky ju tlačil a trestal ju za každý pokus postaviť sa za seba.
Chcela odísť, zbaviť sa jeho vplyvu a začať nový život, no nešlo to tak jednoducho. Bola finančne závislá od práce v továrni a ako slobodná matka nemala veľa možností.
Napriek tomu v sebe našla odvahu odísť.
Posledný život bol pokojnejší, no nesmierne emotívny.
Sedela ako mladá žena na voze vedľa svojho láskavého otca. V srdci niesla tichý smútok a nenaplnenú lásku.
Videla mladého muža na poli, ako sa otočil a usmial na ňu. V tej chvíli cítila jeho hlbokú lásku.
Ich city boli vzájomné, no život a rodiny im určili iných partnerov. Nikdy spolu netvorili pár.
Neskôr videla samu seba pri dome, ako vešia prádlo s bábätkom priviazaným v batôžku na chrbte a pritom premýšľa práve o tomto mužovi.
Mala manžela, ktorý nebol zlý. Naopak — bol pokojný, skromný a svoju rodinu veľmi miloval. Prechovával k nej aj k deťom úprimné city. Navonok mala krásny a pokojný život. No vnútri stále niesla tichú lásku k mužovi, ktorého nikdy nemohla mať.
Dožila sa vysokého veku obklopená rodinou. Navonok pokojný a naplnený život. Vnútri však jemná spomienka na lásku, ktorá nikdy nemohla byť naplno prežitá.
V energii mladého muža, ktorého celý život tajne milovala, klientka napokon spoznala energiu svojho súčasného manžela. Keď som sa jej opýtala, či jej táto energia niekoho pripomína zo súčasného života, prišlo veľmi silné a emotívne uvedomenie.
Možno práve preto boli city také silné a zároveň také bolestivo tiché. Občas sa stretli, pretože žili neďaleko od seba. Nikdy si nepovedali všetko nahlas, no ich duše o sebe vedeli.
Pred samotným ukončením regresu sme sa ešte venovali uvoľneniu starých vzorcov.
Vzorcov, ktoré ju celý život nútili fungovať na 120 %. Potreby všetko kontrolovať, analyzovať, byť neustále v strehu. Uvoľňovali sme tlak, ktorý na seba podvedome vytvárala. Pracovali sme s pocitom, že nemusí byť dokonalá, aby bola prijatá. Že môže oddychovať. Dýchať. Dovoliť si plynúť.
Veľký priestor dostala aj práca s hlavou a migrénami — s tlakom, ktorý roky niesla nielen vo svojej mysli, ale aj vo svojom tele.
Je možné, že práve silná trauma zo skoku zo skaly a smrteľného poranenia hlavy mohla byť jednou z príčin, ktoré sa symbolicky prenášali aj do jej súčasného života v podobe migrén. Či regres pomohol uvoľniť túto hlbokú stopu, ukáže až čas.
No ja sama budem s veľkou zvedavosťou sledovať, či sa po tejto skúsenosti niečo v jej živote — a najmä v jej tele — začne meniť.
Možno totiž niekedy naše telo nenesie len bolesť prítomnosti.
Možno v sebe nesie aj príbehy, ktoré duša ešte nestihla dopovedať.
Klientke som po regresii samozrejme poslala celú spísanú kazuistiku, aby sa k nej mohla kedykoľvek vrátiť a znovu si pripomenúť jednotlivé obrazy, emócie aj uvedomenia, ktoré počas regresu prežila. Zároveň som ju požiadala o súhlas s anonymným publikovaním jej príbehu. Svoj súhlas mi dala a sama sa rozhodla pridať na záver aj osobnú poznámku, ktorú s jej dovolením zdieľam tiež – bola pre mňa krásnou spätnou väzbou:
„Bez Megy by bol regres len premietaním obrazov. Ona ma navádzala na posúvanie sa vpred a pýtala sa ma na emócie, ktoré vo mne vznikali. Až keď som si uvedomila, čo cítim, začali dávať obrazy zmysel.
Pochopila som, že aj minulé životy sú o prežívaní, emóciách a vzťahoch. To je to naplnenie, ktoré vo fyzických životoch hľadáme a pre ktoré sa vraciame.
To, čo sme už v minulých životoch zažili a zopakuje sa, sa nás v tomto živote dotýka oveľa hlbšie ako ostatné udalosti.
Cieľom je — aspoň v tomto mojom živote — hrať s kartami, ktoré mám rozdané, baviť sa a pokúsiť sa dôverovať procesu.“
